Lovozero. Brána do Inosveta
Brilantný, mrazivý a tajuplný. Najnovší príbeh Eriky Jarkovskej nahliadaný očami ženskej hrdinky, podávaný so zasvätenou znalosťou severskej prírody, bezútešných reálií sovietskeho režimu a dodnes nevysvetlených okolností výpravy za tajomstvami prehistorickej civilizácie hlboko za polárnym kruhom, by nemal ujsť nikomu z milovníkov fantastiky či hraničných oblastí vedy.
Záhada Barčenkovej výpravy
Čo ak sa za posledným známym faktom začína ďalší príbeh? Presne z takejto neistoty žije mystery – žáner, ktorý nestavia iba na tajomstve, ale aj na pátraní, stopách, postupnom odhaľovaní a napätí medzi možnými vysvetleniami. Ak má navyše záhada skutočný historický základ, hranica medzi faktom a fikciou sa môže nebezpečne rozostriť. A prvá dáma slovenskej mystery to veľmi dobre vie. Po mrazivých príbehoch o dodnes nevysvetlenej tragédii Ďatlovovej výpravy na Urale vo februári 1959 či znepokojujúcom zmiznutí strážcov majáka na škótskom ostrovčeku Eilean Mór v decembri 1900 sa opäť vydáva za ďalšou skutočnou záhadou, tentoraz na Kolský polostrov. V lete 1922 do tejto oblasti prichádza expedícia vedená Alexandrom Vasilievičom Barčenkom (1881 – 1938), ktorej objavy archívy tajných služieb tajili po dlhé desaťročia až do pádu Sovietskeho zväzu.
Posvätné jazerá Lovozero a Seidozero, domorodé legendy, paranormálne javy, zlovestné kulty, mýtická Hyperborea či mimozemské návštevy v minulosti ľudstva – to je naozaj explozívny obrazotvorný materiál, ktorý si priam pýta dobrodružný naratív. A Erika Jarkovská nám ho podáva mierou vrchovatou s extra porciou tajomnosti navyše:
„Čo ak existuje mimoľudská existencia, ktorá má na svedomí všetky paranormálne javy? Možno nie sme na Zemi jedinými mysliacimi bytosťami, ale skryte na nás z času na čas pôsobia entity so schopnosťami, ktoré sa vymykajú nášmu chápaniu.“
„Lovozero: Brána do inosveta“ však nie je historickou rekonštrukciou Barčenkovej výpravy, hoci vieme (alebo nevieme, ale v záverečnom faktografickom prídavku nám to autorka ochotne vysvetlí), že takáto expedícia sa skutočne odohrala. Vieme, že profesor Barčenko spolupracujúci so sovietskymi tajnými službami sa o oblasť „ruského Laponska“ a jeho zvláštnosti skutočne zaujímal. Viac ako len tušíme aj o fenoménoch a legendách, ktoré sa s touto krajinou šamanských kúziel a megalitických pamiatok spájali. Ale čo všetko sa odohrávalo za tým, čo sa podarilo zaznamenať?
To je už otázka pre samotnú spisovateľku.
Brána zostáva otvorená
Čo urobí niekto, kto sa dozvedá, že sa na určité miesto nemá chodiť? „Nikto by tam nemal ísť. Diabla neradno pokúšať,“ zaznie dobre mienená rada od jednej z domorodých postáv románu. Nuž, rozumný človek sa otočí. Dobrodruh pokračuje. A plnokrvný hrdina mystery príbehu, pochopiteľne, zájde ešte ďalej.
V románe stojí pred Barčenkovou expedíciou viacero cieľov. Pátra po vstupe do podzemného sveta či pozostatkoch dávnej civilizácie a zároveň sa zaoberá tajomným fenoménom nazývaným polárny plač. Cesta sa postupne mení na obsesívne hľadanie, pri ktorom nie je celkom jasné, kde sa končí vedecké bádanie a na scénu už vkráda šialenstvo. No a v momente, kedy sa objaví „zlo v tej najohavnejšej podobe, akú si len možno predstaviť“, začína boj o život končiaci priam tarantinovským krvavým masakrom.
Práve tu autorka využíva jeden zo základných žánrových princípov: k tajomstvu vedie stopa, nemôžeme očakávať okamžitú odpoveď na všetko čo nás zaujíma, či skôr znepokojuje. Čitateľ dostáva indície, podivné súvislosti a možnosti vysvetlenia, no zároveň tápe v neprehľadnom šere bezradnosti. A čím hlbšie výprava do neznámej krajiny preniká, tým menej istoty máme aj my.
Veľkou devízou príbehu – ako to už z autorkiných doterajších románov poznáme – je samotná krajina. Kolský polostrov tu nie je iba exotickou kulisou. Je súčasťou tajomstva. Tundra, hory, jazerá a vzdialenosť od civilizácie vytvárajú prirodzený pocit izolácie. V takom prostredí začne byť aj obyčajný tieň podozrivý. Aj obyčajná skala môže vyzerať ako pozostatok stavby. A stará legenda zrazu vyznieva ako napoly zabudnutá spomienka.
Práve preto si „Lovozero“ uchováva svoju zvláštnu príťažlivosť. Čo ak sa za všetkými tými legendami naozaj niečo skrýva? Čo ak sme si na mnohé tajomstvá sveta (a nielen toho nášho) zvykli iba preto, že sme ich príliš rýchlo pomenovali? Pretože tento príbeh nekončí zatvorením knihy. Tak ľahké to nie je, keďže naša predstavivosť nás aj potom bude ťahať k Lovozeru. K jazeru, ktoré mlčí, k horám, ktoré nepovedia, čo skrývajú a k bráne, o ktorej stále nevieme, či je iba v príbehu.
Napokon to bude tak ako s touto knihou, ktorej predpovedám budúcnosť bestselleru. Otvoriť ju môže každý. Zatvoriť už nebude také jednoduché.
Miloš Jesenský
Erika Jarkovská: Lovozero. Brána do Inosveta, Enribook, Zvolen, 2026.
