Český Silent Hill v pohľade z prvej osoby: Bloodline (Zima software, 2004, retro recenzia)
Myslíte si, že autori hororovej novinky Silent Hill: Townfall, priniesli niečo prevratné, tým, že priniesli pohľad z „prvej osoby“?! Mýlite sa, to už v rokku 2004 „vykoumali“ bratia Česi…
„Pohľad z prvej osoby na trocha silent, trocha rezident (Českej dobovej) zombije nikoho potichu nezabije?!“
Bloodline (2004, Zima Software)
Bloodline (bola) a je česká hororová akčná survivalová adventúra, ktorá sa pokúsila preniesť temnú atmosféru svetových titulov ako Resident Evil, Silent Hill či Call of Cthulhu do prostredia stredoeurópskej produkcie. Vyšla 20. decembra 2004, v období, keď sa Zima Software tešila úspechu vďaka sérii Polda, a práve preto bolo pre mnohých fanúšikov prekvapením, že sa štúdio rozhodlo vstúpiť na úplne iné, oveľa temnejšie územie – rozhodlo sa teda pre „radikálny zvrat“. „Zimáci“ chceli vytvoriť niečo úplne odlišné – temnú, akčnú hororovú adventúru z pohľadu prvej osoby (na svoju dobu skutočne vizionárske), v trojrozmernom prostredí, ktorá by dokázala konkurovať svetovým titulom. Výsledkom bola hra – Bloodline – vznikla medzi štvrtým a piatym Poldom a na hre pracovalo osemnásť ľudí, ktorí chceli dokázať, že aj český vývojársky tím môže vytvoriť kvalitný horor konkurujúci svetovej produkcii.
Vývoj bol však komplikovaný – ľudia z tímu prichádzali a odchádzali, projekt sa niekoľkokrát odložil a nakoniec sa ho podarilo dokončiť len vďaka snahám, aby Cenega stihla vianočný trh. Žiaľ, bolo to poznať. Hra bola vydaná s množstvom chýb, ktoré sa nikdy oficiálne neopravili, a aj keď sa fanúšikovia neskôr pokúsili o neoficiálne patche a anglický „dabing“, na reputácii to už nič nezmenilo. Vtedajšie recenzie neboli priaznivé – Doupě dalo najvyššie hodnotenie 60 %, zatiaľ čo Level 122 z januára 2005 ju označil za jednu z najhorších hier dostupných na trhu, ktorá v „anglofónnych“ krajinách nakoniec ani nevyšla.
Ale ja som ju „z hrobu vykopal“ a zahral si ju za vás…
Príbeh sa odohráva v sanatóriu Black Hill a jeho okolí. Ako sami autori hovorili: „Príbeh bude zasadený do prostredí vyvolávajúcich negatívne emócie – strach, úzkosť, beznádej. Sanatórium je proste to pravé miesto! Samozrejme, hľadali sme inšpiráciu v rôznych zdrojoch – talianskych gore hororoch, sérii Hellraiser a filme Braindead od P. Jacksona.“
Hlavná postava, právnik Jim Card, sa prebudí v opustenej ošetrovni bez spomienok a postupne odhaľuje, čo sa v zariadení skutočne stalo. Príbeh je síce typické hororový klišé – amnézia hlavného hrdinu (niečo na štýl Lea DiCapria v Prekliatom Ostrove – Jim je zrejme „kriminálne šialený“ – alebo obeť niečoho starobylého, čo hlavný záporák na štýl Dr. Mengeleho vykopal, keď sa hral na reich Indiana Jonesa.), ďalej sú tu „záhadné“ experimenty a pacienti, ktorí „nie sú celkom mŕtvi“… Zbieranie zápiskov, listov a denníkov pomáha dotvoriť obraz tohto „mikro“sveta, ktorý sa rozpadá pod vlastnou temnotou a smeruje k „predvídateľnému twistu“ na konci. Také „dobré b-éčko“ by sme z pera slovenského seriálového scenáristu nečakali…
V úvode hra pôsobí strašidelne a klaustrofobicky – máte len nôž a pár nábojov, svetlá blikajú, hudba disharmonicky duní v pozadí a ticho prerušuje vzdialené „škrabanie“. Keď sa však hráč dostane k väčšiemu arzenálu, hororová zložka ustupuje akcii a hra sa mení skôr na lineárnu strieľačku. Napriek tomu si Bloodline zachováva určitú tiesnivosť a v niektorých momentoch dokáže nepríjemne prekvapiť – najmä vďaka nečakaným hudobným „nápovedám“, ktoré často znervózňujú viac, než by bolo potrebné.
Hudba je teda, ako ste asi pochopili, dynamická a slúži atmosfére. Niektoré skladby evokujú Silent Hill – znepokojujúce, disharmonické, s náznakom industriálneho šumu. Žiaľ, technické spracovanie bolo nedotiahnuté – hudobný doprovod sa niekedy spúšťa mimo kontextu alebo nehrá vôbec, čo môže pôsobiť rušivo – neustále slučky huslí „ako z Psycha“, ktoré sa nedajú vypnúť, môžu pre niekoho byť “meta‑nočnou morou”.
Najsilnejšou stránkou hry je dabing – profesionálny a prekvapivo presvedčivý. Zdeněk Mahdal a Bohdan Tůma odviedli kvalitnú prácu, ktorá hre dodáva „filmový“ nádych. Scenár napísal slovenský scenárista Jozef Németh: jeho dialógy sú síce dlhé a často nemajú možnosť preskočenia, no pôsobia akosi autenticky a pomáhajú dobre rozvíjať postavy.
Grafika bola v roku 2004 priemerná – niektoré efekty ohňa a pary pôsobili slušne, no celkový dojem kazila statickosť a tmavé, nedostatočne až vôbec ne-osvetlené prostredia. Niektoré časti pôsobia ako „zamrznuté“ – bez pohybu či dynamického svetla, takže máte pocit, že sa pozeráte na screenshot, nie na živé prostredie. Zaujímavosťou je, že zrkadlá v úvodnej úrovni fungovali, čo v tej dobe nebola samozrejmosť ani pri väčších tituloch. No („grafická“) atmosféra je paradoxne to lepšie – interiéry sú detailné, „hnusne pekné“ a temné, presne tak, ako sa na „sajlenthilofku“patrí : Akvárium s mŕtvymi rybičkami, krvavé fľaky na stenách, rozbitý nábytok, plesnivý plyšáčik – prosto „rezident“ idylka. Exteriéry sú – naopak bieda, vegetácia ako z plastu a horizont končí dvadsať krokov pred vami. Použitý engine zvláda klaustrofobické priestory, no vonku sa „dusí“.
Ako hráč sa pohybujete v kombinovanom režime akcie a adventúry: hľadáte predmety, kombinujete ich, riešite jednoduché logické úlohy, a zároveň sa bránite zombíkom, mutantom či iným monštrám. Hrateľnosť sa teda snaží o hybrid: strieľačka + horor + adventúra (vrátane riešenia jednoduchých puzzlov). To je na papieri sľubné, no v praxi tu vznikajú značné kompromisy – Hra vás síce nevodí za ručičku, ale dáva malé hinty (červený výkričník na obrazovke – a.k.a. adventúry Polda stajl), ale sú tu aj zámerné slepé uličky…
Zbrane sú rozdelené na chladné, vrhacie a strelné, no medzi nimi nie je veľký rozdiel v sile. Hráč veľmi rýchlo získa dostatok munície, takže napätie zo začiatku sa postupne vytráca. Zaujímavý nápad s obmedzenými zdrojmi by hre dodal viac desu, no prebytok zbraní a nábojov ju mení na čistú akciu.
AI nepriateľov je slabá – toporne komický zombiovia sa zasekávajú o „nábytok“ a sú pomalí, „veď len teraz vstali z hrobu“. Kolízie sú nepresné, zásahy do hlavy neznamenajú nič – hitboxy existujú len teoreticky (no dá sa s tým žiť – a umrieť). a niekedy sa zas nepriatelia jednoducho „zhmotnia“ priamo pred vami, aj keď autori sa snažili hru skriptovať tak, aby to bolo čo najmenej vidieť. Teda to, čo by malo vyvolávať „úzkosť“, niekedy nechcene spôsobí nie „návaly adrenalínu“ ale smiechu…
Problémy spôsobuje aj ovládanie – myš reaguje ťažkopádne, interakcie so skriňami a dverami sú neohrabané (najpr majú „polootvorené“ dvierka) a inventár je zbytočne neprehľadný – treba ho „doomskrolovať“.. Hra sa síce dá ukladať kedykoľvek, čo je výhoda, ale chýba jej „pauza“, takže aj obyčajné uloženie môže skončiť smrteľným útokom zombíka počas narábania v menu.
Najväčším problémom Bloodline boli bugy. Hra mala dlhé loadingy (ktoré sú tam dodnes) padala, animácie sa zasekávali a pri väčšom množstve krvi alebo efektov výrazne klesal výkon (to sa stáva doteraz). Na svoj čas bola zle optimalizovaná („lagovala“) – aj silné počítače, ktoré bez problémov zvládali Doom 3 či Far Cry, mali s Bloodline problémy. Niektoré úrovne sa nahrávali extrémne dlho a občas sa hra odmietla posunúť ďalej, pretože systém nesprávne vyhodnotil, že hráč nesplnil podmienku, hoci ju už mal splnenú.
Po vydaní Bloodline dostávala väčšinou podpriemerné hodnotenia. Recenzenti sa sťažovali na množstvo bugov, že hra vyšla predčasne len preto aby vyšla na Vianoce, že slúžila len na testovanie enginu, nie ako plnohodnotný titul. V recenzii časopisu Level 122 (január 2005) dostala hra hodnotenie 2 body a bola označená za „najhoršiu hru, ktorú si môžete práve kúpiť“…
Avšak dnes by sa možno dalo povedať, že Bloodline je viac zážitok než hra.
Bloodline síce nie je dobrá hra v klasickom zmysle slova, ale nie je ani úplná katastrofa. Je to pokus malého českého tímu vytvoriť ambiciózny survival horor, ktorý doplatil na technické limity, nejednotnú víziu a unáhlené vydanie, bez šance na rozsiahlejšiu QA. Napriek tomu má svoj pôvab – atmosféru, profesionálny dabing a náznaky potenciálu, ktorý sa mohol rozvinúť, keby vývojárom dali viac času. Škoda, že nikdy nevznikol oficiálny remaster, či remake… Zaujímavé je, že Bloodline „dodnes“ prežíva „druhý život“ v komunite fanúšikov starých hororových hier. Objavujú sa fanúšikovské patche, preklady, vraj dokonca aj pokusy o fan-remaky. Dôležité sú však patche, ktoré opravujú najhoršie chyby.
Z dnešného pohľadu je Bloodline kuriozitou a kusom hernej histórie, ktorý dokumentuje dobu, keď sa české štúdiá snažili dobehnúť svetovú produkciu vlastnými silami. Dnes patrí medzi abandonware tituly a pôvodnú českú verziu takmer „nemožno“ dohľadať (a nemyslím si, že ani kúpiť), no- kto hľadá, nájde (najčastejšie poľskú, ale naozaj existuje aj bez patchov rozbehateľná česká). Napriek všetkým nedostatkom, hra dokáže zaujať fanúšikov žánru ako zaujímavý relikt – nedokonalý, no úprimný pokus o český „Resident Hill“v pohľade z prvej osoby, ktorú „znovuobjavili“ japonci v RE:7, a teraz aj Silent Hille Townfall. Miestami zaprášená vykopávka, miestami zábavný výlet do temnej českej duše s ambíciou a nízkym rozpočtom, Bloodline si vyslúžil kultový status „trash hororu“.. Ak vás baví herná archeológia a objavovanie zaprášených titulov, s jedinou devízou – výraznou atmosférou, vykopete kusisko osobitej hernej histórie. Bloodline pôsobí ako klenot, „Trash de la Trash“ medzi valnou väčšinou dnešných hororových „rýchlotitulov“, ktoré vychádzajú temer na dennej báze.
Intro:
Trailer:
Hudba (skladba):
Legálne na stiahnutie:
