Pluribus – recenzia

Vince Gilligan sa do televízie vracia ako niekto, kto už nič nemusí dokazovať. Po Breaking Bad a Better Call Saul má za sebou dve série, ktoré zmenili spôsob, akým vnímame televízne rozprávanie. Ešte predtým písal pre Akty X – tie epizódy, ktoré si fanúšikovia pamätajú najlepšie: ironické, temné, s jemnou dávkou absurdity, ako „Drive“, „Pusher“ či „Bad Blood“. Tam sa naučil kombinovať chladnú paranoju so zvráteným humorom a presne to sa vracia aj v jeho novom seriáli Pluribus. Tentoraz bez Muldera a Scullyovej, ale s podobnou otázkou: čo sa stane, keď pravda už nikoho nezaujíma, lebo všetci sú spokojní?

Pluribus (alebo, ako sa píše v titulkoch, Plur1bus) sa odohráva vo svete, kde neznámy mimozemský vírus „napravil“ ľudstvo. Každý sa usmieva, každý sa delí o svoje myšlienky, každý miluje každého. Nie je vojna, nie je hlad, nie je samota. A nikto už nie je „ja“ – všetci hovoria o sebe v množnom čísle, ako súčasť jednej bytosti. Gilligan to nazýva „utópia bez dverí“.

Lenže jedna osoba zostala mimo. Carol Sturka (Rhea Seehorn, známa Kim Wexler z Better Call Saul) je jediný človek imúnny voči „infekcii šťastím“. Spisovateľka, ktorá kedysi žila z ľúbostných príbehov, teraz prežíva vo svete, kde už nikto necíti lásku individuálne. Jej partnerka (Miriam Shor) sa premení na nadšenú nositeľku vírusu a zomiera ako niekto, koho Carol už nespoznáva. Všetci ostatní ju považujú za „poslednú chorú“, ktorú treba vyliečiť – aby bola konečne ako my.

Z frázy „Chceme ti len pomôcť, Carol“ sa stane refrén celého seriálu, niečo medzi pokusom o upokojenie a tichou výstrahou. Gilligan tu stavia na svojom obľúbenom motíve – čo ak to, čo vyzerá ako záchrana, je vlastne trest? V Breaking Bad to bolo ego maskované ako hrdinstvo, v Better Call Saul morálka zneužitá na sebazáchranu. Tu je to šťastie – premenené na nástroj kontroly.

Rhea Seehorn hrá s takou presnosťou, že aj ticho medzi vetami pôsobí ako samostatný dialóg. Jej Carol nie je hrdinka v klasickom zmysle. Skôr niekto, kto nevie, ako ďalej, ale odmieta sa prispôsobiť len preto, že väčšina to považuje za správne. Gilligan jej dáva priestor na iróniu, suchý humor aj hysterické výbuchy – presne tie, ktoré by v „dokonalom“ svete nemali existovať. Jedna z najpamätnejších scén je absurdná návšteva lekárky, ktorá jej s úsmevom diagnostikuje „chronický individualizmus“.

Formálne je Pluribus veľmi gilliganovský: presná kompozícia záberov, pomalé tempo, dlhé ticho, detailné svetlo. Albuquerque opäť hrá hlavnú úlohu – len tentoraz nie ako mesto zločinu, ale ako prázdna krajina bez konfliktov, kde sa nič nedeje, pretože všetko je „v poriadku“. Kamera sleduje Carol ako stratené zviera v sterilnom prostredí, a čím dlhšie sa pozeráte, tým viac vám lezie na nervy pokoj, ktorý z obrazu sála. Soundtrack sa hýbe medzi smutnými tónmi a ironickými melódiami, akoby ani hudba nevedela, či sa má smiať alebo znepokojovať.

Tematicky sa Pluribus dá čítať na viacerých úrovniach. Ako sci-fi o strate identity, ako satira na spoločnosť posadnutú pozitivitou, ale aj ako psychologická dráma o osamelosti. Gilligan sa tu nebojí byť krutý – každé Carolino rozhodnutie má následky, pretože jej „negativita“ ohrozuje celú kolektívnu myseľ. Keď plače, zomierajú tisíce; keď sa nahnevá, svet sa otriasa. Jej emócie sú biologickou zbraňou. A práve tu sa sci-fi stáva metaforou: čo ak spoločnosť, ktorá chce len harmóniu, nedokáže prežiť skutočné city?

Tempo seriálu je pomalé, zámerne. Gilligan sa nesnaží o napätie ani akciu. Skôr vás nechá sedieť v tichu a premýšľať, prečo je vám pri pohľade na usmievajúcich sa ľudí tak nepríjemne. Je to ten druh televízie, ktorý sa ťažko bingewatchuje (maratónové sledovanie viacerých epizód televízneho seriálu alebo iných audiovizuálnych materiálov za sebou v krátkom časovom období)– ale o to viac zostane v hlave.

Niektorí diváci budú čakať ďalší Black Mirror, ale Pluribus je pokojnejší, viac filozofický. Gilligan nesúdi ani moralizuje. Skôr sa pýta, čo vlastne znamená byť človekom, keď spoločnosť odmieta všetko, čo nie je pozitívne. Výsledok je chladný, miestami groteskne smiešny, no zároveň hlboko desivý.

Záver prvej časti je minimalistický, bez výbuchov a klišé. Carol už takmer podľahne – sedí v sterilnej miestnosti, obklopená priateľmi, ktorí jej so skutočným súcitom hovoria: „Neboj sa, čoskoro sa pridáš k nám.“ A práve táto veta znie horšie než akákoľvek hrozba. Gilligan tu dokazuje, že najlepšie horory vznikajú nie zo zla, ale z dobrej vôle dotiahnutej do extrému.

Pluribus je dostupný na Apple TV+. Nie je to seriál, ktorý vás pobaví, ale jeden z tých, ktorý vás prinúti rozmýšľať nad tým, prečo si dnes musíme dávať pozor aj na to, ako veľmi sme „v pohode“.

Trailer: