Keď sa nostalgické ozubené kolesá zadrhávajú
Ak ste v roku 2002 sedeli pred monitorom a s úžasom sledovali, ako sa právnička Kate Walker vydáva na bizarnú cestu naprieč Európou, kde sa mieša ľad, para, ozubené kolesá a melanchólia, potom ste pravdepodobne patrili medzi tých, ktorí si Syberiu uložili niekam hlboko do srdca. Teda presnejšie — do tej časti, kde prebývajú hry, ktoré síce neboli dokonalé, ale mali niečo, čo sa už potom len ťažko opakuje. Teraz, po viac než dvoch dekádach, sa Microids pokúsil vdýchnuť novú paru do starého stroja a predstavil Syberia – Remastered. Nové textúry, plynulejšie ovládanie a… no, to je asi tak všetko. Otázka teda znie: stačí čerstvá farba na to, aby sa opäť rozkrútil ten starý, magický stroj Benoîta Sokala?
Začnime tým najpodstatnejším – pocitom návratu. Syberia má stále to svoje zvláštne čaro. Zasnežené mestečká, pomalé vlaky, obrovské hodiny, ktoré nikdy netikajú presne, a automatóny, ktoré pôsobia ľudskejšie než samotní ľudia. Sokalov svet je stále fascinujúci – zmes art nouveau a steampunku, nostalgie a melanchólie. Ak ste kedysi hrávali adventúry ako The Longest Journey či Broken Sword, okamžite sa ocitnete doma. Problém je, že dom síce krásne vyzerá, ale dvere vŕzgajú a voda netečie.
Remaster sľuboval „moderné ovládanie“ a „vylepšené 3D prostredia“. Skutočnosť? Kate síce teraz môžete pohybovať analógovou páčkou, no jej pohyby sú stále toporné, prechody medzi obrazovkami trhajú rytmus a kamera má občas vlastný život. Chvíľami sa zdá, že sa pohybujete nie v roku 2025, ale v dobe, keď PlayStation 2 ešte len začínal snívať o HD rozlíšení. Pribudli aj drobné opravy hádaniek, no väčšina z nich ostala tak, ako si ich pamätáme – pomalé, triviálne a často neintuitívne. Niektoré sa tvária logicky, no ich riešenie vyžaduje viac trpezlivosti než dôvtipu. Kým Kate dôjde z jedného konca mapy na druhý, aj tá najlepšia dedukcia sa dávno vytratí z hlavy.
Príbeh, ktorý kedysi očaril svojou jemnosťou, pôsobí dnes prekvapivo prázdno. Kate Walker je americká právnička, ktorá prichádza do francúzskeho mestečka Valladilène, aby uzavrela predaj továrne na automatóny. Znie to prozaicky, no netrvá dlho a všetko sa zmení na výpravu za nezvestným géniom Hansom Voralbergom – mužom, ktorý uveril, že mamuty ešte žijú. Lenže táto cesta, ktorá mala byť objavom, pôsobí dnes ako jazda v krásnom, no vyprázdnenom vlaku. Prvé lokácie sú síce bohaté na atmosféru, no zvyšok hry akoby trpel syndrómom „nádherných kulís bez deja“. Človek má dojem, že všetko podstatné sa už stalo – a my už len sledujeme ozveny niečoho dávno skončeného.
Na druhej strane, hudba od Nicholasa Varleyho a Dimitriho Bodianskeho zostarla s gráciou. Jemné melódie, ktoré sa vznášajú nad mrazivými krajinami, majú stále schopnosť pohltiť. V kombinácii so zvukmi mechanických čudákov, vŕzganím kovu a šelestom vetra vytvárajú tú zvláštnu „syberiovskú“ náladu – tú, pre ktorú sa na hru vôbec spomína. Dabing ostal zachovaný, čo má svoje čaro i svoje muchy. Niektoré hlasy pôsobia neživo, iné zas zveličene teatrálne. Akoby každá postava prišla z inej inscenácie.
Grafická stránka remastru je dvojsečná. Z diaľky pôsobí nádherne – svetlo dopadá na snežné plochy, staré továrne sa lesknú ako v olejomaľbe. No keď sa priblížite, čaro sa rozplýva. Textúry sú miestami rozmazané, animácie nepresvedčivé. A potom prídu staré FMV sekvencie, ktoré autori nechali bezo zmien – rozťahané, kockaté, s rozlíšením ako z minulého storočia. Ich kontrast s novým engine-om pôsobí tak komicky, až je to smutné. Kto sa tešil na plnohodnotné znovuzrodenie, ten tu nájde skôr reštauráciu pôvodného modelu s novým lakom, no bez motora.
Čo sa týka tempa, Syberia bola vždy pomalá – no v roku 2025 je pomalá inak. V časoch, keď hry pretekajú efektmi, misami a odmenami, pôsobí jej rytmus až starosvetsky. To by nemuselo byť zlé – lenže chýba jej vnútorné napätie. Hráč skôr pozoruje, než prežíva. Kate síce prechádza osobnou premenou – z kariérnej právničky na človeka, ktorý hľadá zmysel mimo korporátneho sveta – no táto transformácia je viac naznačená než prežitá. Jej telefonáty z New Yorku, ktoré kedysi pôsobili ako zrkadlo civilizačného odcudzenia, dnes skôr rušia. Kým Amerzone dýchal dobrodružstvom, Syberia Remastered je ako krásny, no nefunkčný automat – ozubené kolesá sa točia, ale hudba z neho už nehrá.
Kritici aj fanúšikovia sa zhodujú, že remaster je „bezpečný“. Nepokazil to, no ani neposunul dopredu. Žiadne nové scény, žiadne komentované bonusy, žiadne hlbšie pozadie o výrobe hry či o Sokalovi samotnom – čo je škoda, keďže práve jeho vízia a výtvarná poetika urobili zo Syberie legendu. Namiesto plnohodnotnej oslavy jeho odkazu dostávame decentný, ale chladný pomník.
A predsa, niečo v tejto hre stále funguje. Atmosféra. Ten pocit, že svet sa spomaľuje, že automatóny majú city a ľudia ich pomaly strácajú. Že niekde na konci sveta možno stále existuje krajina, kde mamuty ešte kráčajú po ľade. V takých momentoch remaster prestane pôsobiť ako produkt a zmení sa na poetický návrat – krátky záblesk doby, keď sa adventúry ešte robili s trpezlivosťou, a nie s algoritmom.
Záver:
Syberia – Remastered nie je znovuzrodením, aké by si fanúšikovia zaslúžili. Skôr tichou pripomienkou, že čas sa nedá navinúť späť ako hodinky. Hra funguje ako nostalgická exkurzia, no jej mechanizmus je zhrdzavený. Nová grafika neurazí, hudba stále dojme, no celok pôsobí ako muzeálny exponát – krásny, ale za sklom. Ak ste Syberiu nikdy nehrali, možno vás osloví jej pomalosť a poetika. Ak ste ju milovali kedysi, pripravte sa na zvláštny mix dojatia a mierneho sklamania.
Benoît Sokal si zaslúžil viac než len remaster. Ale možno je to tak správne – Syberia bola vždy o pomalom rozklade, o svete, ktorý mizne. A aj tento návrat je toho dôkazom: krásna, no krehká mechanika spomienok, ktorá sa ešte raz, naposledy, dala do pohybu.
Trailer:
Steam: https://store.steampowered.com/app/3660220/Syberia__Remastered/?curator_clanid=33126618
Bezplatnú kópiu tohto produktu na recenziu sme dostali z https://www.game.press
To isté si myslím aj ja, že tá hra si zaslúžila lepšiu starostlivosť, než aká sa jej dostala. Možno to bude aj tým že mali na to malý rozpočet, a aj tým že to vydali veľmi skoro po vydaní Amerzonu. Čakal som že ju vydajú niekedy až v budúcom roku. Aj keď prvé tri diely by prerobiť určite potrebovali. Dúfam teda že ak by vznikol aj druhý diel, nebude taký odfláknutý ako tento.