Krása, šialenstvo a príliš veľa všetkého
Guillermo del Toro sa po rokoch naplno ponoril do svojho vysnívaného projektu – nového Frankensteina pre Netflix. Dielo, ktoré sa vo filmárskych kruhoch tradovalo ako jeho celoživotný sen, konečne ožilo. Ale tak ako jeho titulný hrdina, aj tento film pôsobí ako stvorenie poskladané z rôznych kúskov – niekedy očarujúco nádherné, inokedy nemotorné a preťažené. Del Toro síce znovu dokazal, že vizuálne gotické divadlo ovláda ako málokto, no jeho Frankenstein sa pod váhou vlastnej ambície občas rúca do priepasti, ktorú kedysi sám vykopal.
Film sa otvára v mrazivej arktickej pustatine – rovnako ako kniha Mary Shelleyovej. V ľadovej tme sa nachádza zmrznutý muž, ktorého zachraňuje polárna expedícia kapitána Andersona. Je ním sám Victor Frankenstein, ktorý následne rozpráva svoj desivý a smutný príbeh. Del Toro tu zachováva klasickú rámcovú štruktúru „príbehu v príbehu“, no rýchlo ju mení na introspektívne melodrama o vine, túžbe a pomätení. Tak ako vo Tvári vody či Purpurovom vrchu, aj tu zreteľne cítiť režisérov rukopis – prepracované detaily, prepiatu emocionalitu, zmysel pre morbídnu krásu a fascináciu inakosťou.
Victor, v podaní charizmatického Oscara Isaaca, je posadnutý ideou, že dokáže poraziť smrť. Jeho genialita je zároveň jeho prekliatím – matkina smrť sa premení na palivo pre výskum, ktorý prekročí hranice božskej moci. Del Toro mu však pridáva nový rozmer: Victor nie je len vedec, ale aj emocionálne rozorvaný muž, ktorý túži po uznaní a láske, no nedokáže milovať inak než deštruktívne. Na opačnej strane stojí jeho výtvor, stvárnený Jacobom Elordim – melancholické, nežné monštrum, ktoré má v očiach viac bolesti než hrôzy.
Del Toro sa pohráva s motivom Moderného Prométhea s až náboženskou vážnosťou. Boh a jeho výtvor, otec a syn, stvoriteľ a stvorený – všetko sa v tomto filme prelína do jednej trpkej symfónie o ľudskej márnosti. Monštrum sa v istom bode stáva viac človekom než jeho tvorca, a film jasne hovorí: človekom nie je ten, kto žije, ale ten, kto cíti.
Vizuálne je Frankenstein úchvatný. Del Toro a jeho dlhoroční spolupracovníci (Tamara Deverell – výprava, Kate Hawley – kostýmy) vytvorili svet, ktorý vyzerá ako oživené viktoriánske rytiny. Tmavé červené a zlaté tóny, hmla, sviečky, rozkladajúce sa telo aj lesk laboratórneho kovu – všetko je tu esteticky vyšperkované do posledného záhybu. Každý záber by mohol visieť v galérii. Alexander Desplat pridáva majestátny soundtrack, ktorý miestami pripomína tragédiu operného rozmeru.
Lenže práve táto estetická dokonalosť sa stáva kliatbou. Del Toro obetuje rytmus príbehu na oltár vizuálnej nádhere. Film má 149 minút a miestami sa vlečie ako nekonečné lamentovanie nad ľudskou márnosťou. Dlhé expozície, množstvo filozofických dialógov a prepiaté emócie rozbíjajú tempo. V druhej polovici sa snímka mení na spleť monológov o duši, odpustení a smrti, ktoré sú síce tematicky ušľachtilé, ale nie vždy dramaticky účinné.
Niektoré postavy, najmä Elizabeth (Mia Goth), zostávajú v tieni. Goth hrá so zmyselnosťou a krehkosťou, no jej postava je zredukovaná na morálny kompas dvoch zatratených mužov. Je škoda, že jej potenciál nie je využitý – práve ženská perspektíva by mohla vniesť do Del Torovho gotického univerza viac svetla a kontrastu. Na druhej strane Christoph Waltz ako záhadný mecenáš Pretorius ponúka elegantne diabolskú zábavu – jeho herectvo balansuje medzi úlisnosťou a otcovskou ochranou.
Tematicky ide o film plný zrkadlení. Victor stvorí telo, ktoré nedokáže prijať. Monštrum túži po duši, ktorú mu nik nedá. Oboch zničí túžba po láske a uznaní. Del Toro pritom odkazuje na Miltonov Stratený raj, Shelleyovej pôvodný román, aj klasické hollywoodske verzie – od Karloffa po De Nira. Ale zároveň chce, aby sme cítili, že toto je jeho Frankenstein – sentimentálny, romantický, krvavý a teatrálny.
V najlepších momentoch film dojme. Elordiho stvorenie, keď číta báseň Ozymandias, alebo keď objíma slepého starca, patria k tým scénam, ktoré definujú Del Torov svet – krásu v znetvorenom, cit v neľudskom. No v tých najslabších chvíľach režisér znovu upadá do vlastnej pasce: prílišnej pompéznosti, ktorá dusí jednoduchosť príbehu. Tam, kde by stačilo ticho, pridáva ďalší výbuch bleskov, hudby či krvi.
Napriek tomu je Frankenstein veľkolepý film – nie dokonalý, ale úprimne ľudský vo svojej nedokonalosti. Je to gotická báseň o márnosti snov, ktoré sa naplnili, ale stratili svoje čaro. Del Toro tu uzatvára kruh svojich „netvorov s dušou“ – od Fauna cez obojživelníka až po zúfalého poloboha. A hoci jeho nová verzia Shelleyovej klasiky nie je revolučná, stále má v sebe to, čo iní filmári strácajú: srdce.
Možno je Frankenstein (2025) preplnený, prehnaný a príliš dlhý. Ale aj jeho tvorca by vám asi povedal, že taký je život každého snílka, ktorý sa odváži dotknúť božského ohňa. Del Toro opäť raz vytvoril monštrum, ktoré milujeme – nie preto, že je krásne, ale preto, že sa v ňom vidíme.
Trailer:
