SSRI: hra, ktorá ťa rozoberie na skrutky, potom z nich postaví nový svet a ešte ti dá facku zo smiechu
Niektoré hry pôsobia ako zážitok. Niektoré ako droga. A potom je tu Shooty Shooty Robot Invasion, ktorá je ako halucinogénna injekcia priamo do mozgu, zmiešaná s kofeínom, punkovým koncertom, detským kresleným seriálom a filozofiou o zmysle života napísanou na obrúsok po tretej ráno. Je to FPS, je to komédia, je to výtvarné dielo, je to katastrofa v tom najlepšom zmysle slova. Ak by Cartoon Network a DOOM mali dieťa, ktoré by vychovával Adult Swim a krstil ho Newgrounds, toto by bola jeho prvá, druhá aj tretia hra.
Od prvého menu ti je jasné, že si sa ocitol niekde, kde platia iné zákony fyziky, logiky aj rozumu. Všetko je ručne kreslené, prehnané, hyperaktívne a s farbami tak jedovatými, že aj tvoj monitor si pýta dovolenku. Svet s poetickým názvom Califlorida pôsobí ako kreslený sen, ktorý sa rozpadol a znovu poskladal z popola meme kultúry. Tu žijú stovky šialených postavičiek – mutantov, filozofov, fanatikov, fitness maniakov a robotov so syndrómom vyhorenia. Každý NPC má čo povedať, aj keď by možno nemal. Niektorí ti zveria hrdinskú misiu, iní len životnú múdrosť typu „moja mačka je reinkarnácia môjho otca“. A ty ich všetkých miluješ, pretože tento svet žije, dýcha a spotenými pixelmi kričí: „Nie sme normálni – a práve preto sme úžasní!“
Príbeh? Čistý chaos zabalený do satiry. Hráš za Shooty, úradníčku z organizácie menom F.O.R.K. (lebo prečo nie?), ktorá má zastaviť robotickú inváziu. Jej prístup k záchrane sveta je niečo medzi „mám to v paži“ a „drž mi kávu, idem vymlátiť armádu toasterov“. Dej sa neberie vážne ani na sekundu, a predsa tu nájdeš momenty, ktoré sú prekvapivo dojímavé – len aby ich hra okamžite zabila vtipom o zadku. Každý dialóg je ako improvizované stand-up vystúpenie po troch dňoch bez spánku, kde pointa nie je v tom, aby si sa smial, ale aby si sa čudoval, ako niekto mohol napísať niečo tak šialene geniálne.
A teraz k tomu, čo robí Shooty Shooty Robot Invasion herne tak nepredvídateľnú. Streľba je jednoduchá, ale sakramentsky uspokojujúca. Každý výstrel má váhu, každá rana znie, akoby si práve vyhodil do vzduchu kus reality. Ale táto hra nie je len o strieľaní – je to balet chaosu. Šprintuješ, odrážaš sa, robíš uppercut, ktorý otrasie planétou, a v momente, keď zničíš desať robotov po sebe, máš pocit, že si sám glitch v systéme. Parkour sa najprv zdá kŕčovitý, ale keď ho chytíš do ruky, stane sa z teba kreslený superhrdina, čo namiesto fyziky poslúcha len rytmus soundtracku.
Ten soundtrack je mimochodom čistý zážitok – chill hop, synthwave, drum’n’bass, všetko znie, akoby to zložil DJ s rozštiepenou osobnosťou. Hudba ťa najprv ukolíše, potom z teba spraví zbraň hromadného tanca. Zvuky sú „bit-crushed“, digitálne, praskajúce, a dokonale zapadajú do tohto šialenstva. Každá explózia znie, akoby ju nahral starý kazetový magnetofón, ktorý prežil apokalypsu a teraz kričí od radosti.
Technicky je to prekvapivo stabilné – čo je samo osebe zázrak, keď vezmeš do úvahy, že na obrazovke máš v jednom momente päťdesiat robotov, dvadsať výbuchov, štyroch tancujúcich NPC a tri dialógy o filozofii zemiakov. Občas framerate klesne, ale kto by to riešil, keď sa svet mení na kaleidoskop šialenstva? Každý pád FPS je len umelecký statement.
Šesť úrovní? Ha! To by si neveril, že ti zaberú aj desať hodín. Každý level je miniatúrna planéta plná tajomstiev, úloh, mini-hier, absurdných bossov (napríklad obrovská CMYK tlačiareň s komplexom menejcennosti) a postáv, ktoré ťa donútia klásť si otázky o realite. A hoci je to chaos, je to krásny chaos – ako keby hru navrhoval génius, ktorý odmieta spať.
Vtipy fungujú, pretože nie sú len pre efekt. Každá hláška, aj tá najhlúpejšia, má svoj rytmus, načasovanie a šialené odhodlanie byť vtipná. Hra je brutálne sebavedomá – nebojí sa vysmiať klišé, vývojárom, hráčom, sebe samej. Vie, že je divná, a hrdo to nosí ako medailu.
Áno, Shooty Shooty Robot Invasion má svoje chyby – niekedy sa stratíš v úrovni, inokedy ťa zaskočí nečakaný spike v obtiažnosti. Ale tie nedostatky len pridávajú autenticitu. Je to ako punkový koncert – plný hluku, potu, výkrikov a drobných failov, ale o to úprimnejší. Toto nie je sterilná AAA hra. Toto je špinavé, krásne, explodujúce umelecké dielo, ktoré ťa chce rozosmiať, roztrhať a potom ti pogratulovať, že si to prežil.
Shooty Shooty Robot Invasion je manifest kreativity. Dôkaz, že aj malý tím môže vyrobiť niečo, čo pôsobí ako herný manifest šialenstva. Nie je to hra, ktorú si len „zahráš“. Je to hra, ktorá ťa spotrebuje, vyžuje a vypluje s úsmevom. Je to ako sen, ktorý sa skončí, až keď tvoje nervy povedia „dosť“. A keď sa od nej odlepíš, budeš mať chuť ju znova zapnúť, len aby si si overil, že to celé nebola halucinácia.
Za cenu dvoch káv dostaneš jazdu, ktorá má viac osobnosti ako väčšina moderných hier dokopy. Toto nie je len FPS – je to umelecká performance, anarchia v kóde, pocta všetkým, čo sa boja byť normálni. Shooty Shooty Robot Invasion je totálne, úžasne, beznádejne šialená. A presne preto je dokonalá.
My hru ovocníme:
Trailer:
Bezplatnú kópiu tohto produktu na recenziu sme dostali z https://www.game.press
