Martin Štefko – Mrtvé ženy
Knihu od Martina Štefka som si priniesol domov ako jednu z mnohých vreckových paperbackov z pražského Comic-Conu. Stretnúť osobne autora a dostať od neho autogram bola príjemná chvíľa. Stačilo by asi sentimentu, poďme ku knihe.
Hank Giorgio nie je obyčajný vyšetrovateľ. Pre neho našťastie (pre ostatných to už toľké šťastie nie je) má stoickú kontrolu nad svojimi emóciami. Ba človek by povedal, že necíti vôbec. Z Hanka Giorgia som občas mal pocit, že emóciám rozumie, ale neprikladá im ani toľko dôležitosti, aby ich dokázal hoc len trošku prejaviť.
Kniha pôsobí ako úvod do Hankových prípadov (respektíve do jeho života). Dozvedáme sa, ako naozaj berie vážne svoju uzavretosť voči emóciám, spoznávame jeho kolegov, veľmi málo z jeho života, stávame sa svedkami ohavných prípadov. Ohavnosť a krutosť prípadov i mňa prekvapili, a to som už veruže čítal všemožné zverstvá. Bol som prekvapený, ako ma dokázal Martin Štefko vydesiť niektorými scénami a krutosťou.
Kniha sa číta príjemne, rýchlo, neobsahuje žiadne náročné opisy, siahodlhé výklady vnútorných svetov.
Snáď by som knihe vytkol jen jednu vec. Akosi som sa strácal, či ide o jeden román alebo sled poviedok. Keď som knihu dočítal, musel som niektoré strany nalistovať späť (hlavne konce jedných častí a začiatky druhých) a uvedomiť si, čo som to vlastne prečítal.
V závere usudzujem, že kniha je teda zbierkou poviedok, príbehov, ktorých prípady sú uzavreté, ale príbehy niektorých postáv sa prenášajú ďalej. Navyše, zdalo sa mi, že tieto príbehy nadväzujú v úzkej dobe za sebou.
Pre slabšie povahy neodporúčam čítať – niektoré opisy sú tak detailné, až sa zdajú, že sa to deje na dosah vašej ruky.
Ak by sa mnohí stali svedkami takých činov, zaiste by neudržali žalúdok na uzde. Hank Giorgio by azda len nezaujato pohodil plecami.
