História videohier siaha minimálne do 2 a pol posledných dekád 20. storočia. Na mnoho týchto starých hier, ktoré boli predobrazmi moderných herných žánrov sa zabudlo právom, na iné zas neprávom a niektoré majú dodnes patričný status legiend. Jednou z legendárnych je bezpochyby aj hra z roku 1989, Prince of Persia Jordana Mechnera. 3. 10. slávi svojich 30 rokov. Niečo si o nej a jej autorovi povieme a pozrieme sa aj na jej slovenskú (žiaľ zatiaľ len textovú) modifikáciu vo forme krátkej poviedky.
Medailón: Jordan Mechner (*4. jún 1964, New York, USA)
Jordan Mechner je americký autor, herný dizajnér, filmár, komiksový spisovateľ, scenárista. Taktiež známy ako priekopník „filmového rozprávania“ vo videohrách. Preslávil sa ako tvorca Prince of Persia, jednej z najtrvalejších a najúspešnejších (nie len) videoherných frančíz všetkých čias.
Mechner začal svoju kariéru vo videohernom priemysle v roku 1980, kedy na strednej škole v Chappaque, štát New York na počítači 16K Apple II začal programovať. Počítač si zadovážil z vlastných úspor a predajom karikatúr, či komiksov na miestnych jarmokoch. Prvú komerčnú hru s názvom Karateka (1984), dokončil počas štúdií na univerzite Yale. Pri tvorbe grafiky do hry prvý krát použil, pra-motion capturing – svojich kamarátov nafilmoval na Super 8mm film a pomocou rotoskopie zábery previedol do počítača (podrobný opis procesu nájdete na web stránkách Forbes-u). Karateka, ako hra čo kombinovala arkádovú akciu s realistickou animáciou a filmovým storytelingom, sa pod distribúciou Broderbund-u okamžite stala bestsellerom a vytvorila novú šablónu, podľa ktorej boli vytvárané ďalšie sub-žánrové hry.
Už ako absolvent Yale (s titulom bakalár umení) modernizoval rotoskopickú animáciu, pre svoju ďalšiu videohru, pomocou novej VHS technológie – nafilmoval svojho brata Davida pri akrobatických kúskoch. Hudbu do hry zložil Jordanov otec Francis. Mechner, inšpirovaný rozprávkami z „ Tisíc a jednej noci“, hoci niekoľkokrát prepisoval príbeh, sám si prekresľoval levely, vymýšľal a zdokonaľoval rôzne herné mechaniky, sa nakoniec rozhodol hru založiť nie len na realistickej grafike, ale aj na jednoduchom príbehu inšpirovanom a prerozprávanom predovšetkým akciou – klasickým nekomplikovaným súbojom dobra a zla (čo po rokoch vysvetlil tak, že takého podanie príbehu je pre ľudí najpríťažlivejšie a podobne sú založené aj klasické „perzské“ mýty a legendy). Ako vzor mu slúžili klasické dobrodružné filmy s Errolom Flynnom a hlavne šermiarske súboje v nich. A tak postupne, od roku 1985, kompletizoval hru Prince of Persia. Prvý krát bola vydaná 3. októbra 1989 a slávi svoje 30. „narodeniny“. Prince of Persia zaznamenal(a) taký mimoriadny úspech, že bola v 90. rokoch prevedená takmer na všetky dostupné počítače a konzoly. Sub-žáner akčných adventúr ňou bol ovplyvnený na veľmi dlhý čas a dodnes má právom status legendy. O celom procese tvorby PoP sa dozviete z Mechnerových developerských denníkov na jeho blogu, kde si môžete prečítať ukážku, alebo rovno ich kúpiť. V súčasnosti na rok 2020 pripravuje reedíciu týchto denníkov vo forme „hardbacku“. Navyše – na internete stále existuje malá, no o to nadšenejšia moderská komunita, ktorá udržuje odkaz pôvodnej hry stále živý a neustále vytvára nové modifikácie, či nástroje na modifikovanie pôvodnej hry.
V roku 1993, stále pod značkou Broderbund, Mechner manažoval vydanie taktiež úspešného pokračovania: Prince of Persia 2: The Shadow and the Flame. Sequel mal dokonalejšiu grafiku a väčšie herné prostredie. Dejovo priamo nadväzoval na prvú časť. Mechner Prince of Persia plánoval ako trilógiu, no nikdy nedošlo k jej úplnej realizácii. Avšak už pri druhom pokračovaní vytvoril akýsi manuál, alebo „bibliu“ pre budúce smerovanie série. O tretie pokračovanie sa postaral „pohrobok“ Broderbundu, štúdio Red Orb. Hra, ako jej názov: Prince of Persia 3D (1999), mala trojdimenzionálne prostredie. No štúdio krachovalo a preto ju vydali v nedokočenom štádiu. Traduje sa, že bola inšpiráciou pre prvého Tom Raidera… Napriek tomu dostala pozitívne recenzie a neskôr bola ďalším krokom, respektíve vstupnou „vstupenkou“ franšízy pod krídla Ubisoftu.
Medzitým Mechner dostal certifikát z filmáriny na New Yorskej univerzite a natočil 2 krátke filmy. Založil aj nezávislé herné štúdio Smoking Car Productions, ktoré v roku 1997 vydalo CD-ROM adventúru The Last Express. Technologicky to bol riadny krok, ak nie skok dopredu – Mechner používal digitálnu rotoskopiu. Dokonca pre účely hry boli nafotené a v 3D prostredí remodelované celé, ešte zachované vagóny Orient Expressu z roku 1914. Herné udalosti bežali v reálnom čase a taktiež ste si ,mohli čas „pretáčaťˇdozadu, čo neskôr Mechner použil v ďalšom pokračovaní Princa.
V roku 2001 Mechnera oslovil Ubisoft, aby „prekonvertoval“ svoju klasiku Prince of Persia pre novú generáciu konzolových hráčov. Ako dizajnér, scenárista a kreatívny konzultant spolu s tímom štúdia Ubisoft – Montreal v roku 2003 hru s titulom: Prince of Persia: The Sands of Time, vydali. Oživenie frančízy znova zaznamenalo obrovský úspech a hra dostala niekoľko prestížnych ocenení. Bolo predaných skoro 20 miliónov kópií hry, začali sa predávať hračky, komiksy, LEGO. Ergo možno hovoriť o globálnom komerčnom úspechu. Ubisoft postupne vydal 4 riadne pokračovania hry, na ktorých už ale Mechner spolupracoval minimálne. Nakoniec oficiálne rozviazal spoluprácu s Ubisoftom, keď sa rozhodli, že z tejto série urobia spin-off. Pôvodne ho plánoval Mechner pod názvom Prince of Persia: Assassins, no nakoniec z toho vznikla iná, sandboxová AAA séria, ktorú asi netreba predstavovať (ale pre istotu: Assassin’s Creed). Videá z jeho verzie si môžete pozrieť dodnes.
Mechner bol vo vývoji hier stále inšpirovaný filmom ako takým a využíval pri ich tvorbe filmové technológie. Pôvodný Prince of Persia z roku 1989 bol inšpirovaný klasikami ako Robin Hood (1938), alebo Indiana Jones a dobyvatelia stratenej archy (1981), nečudo, že keď ho po úspešnom relaunchy frančízy PoP oslovil Disney a Jerry Bruckheimer, schuti sa pustil do písania prvých verzií scenára (taktiež dostupného na jeho blogu) pre taktiež úspešný blockbuster Prince of Persia: The Sands of Time (2010) s Jakeom Gyllenhaalom (Spider-Man: Far from Home) v hlavnej úlohe princa Dastana. Film mal niekoľko spoločných tém a elementov z hrou, ale nakoniec šiel vlastným smerom a je len otázkou, či samotný Mechner bol s konečnou adaptáciou nakoniec spokojný. Jedno je isté – ako výkonný producent určite, pretože film celosvetovo zarobil 335 miliónov dolárov.
Jordan Mechner je, ako sa hovorí „renesančný“ človek, ktorý sa nebál používať nové progresívne technológie vo svojich hrách a „crossmediálne“ prístupy. Dostal množstvo ocenení, ale jeho videoherná a spisovateľská tvorba hovorí sama za seba. Pôvodný Prince of Persia oslavuje 30 rokov a je to hra, ktorú si môžete dodnes kedykoľvek uspokojivo zahrať. Mňa samotného inšpirovala, ako prvá počítačová hra, ktorú som kedy hral na PC, natoľko (hoci som ju hral na čiernobielom monitore), že som vďaka nej dodnes pri PC hraní ostal a aj ostanem. Mechnera vnímam nielen ako inšpiráciu pre videoherných vývojárov, ale aj pre spisovateľov (aj komiksových) a filmárov, skrátka ľudí čo majú svoju robotu radi a chcú v nej byť úspešní.
Rozmýšľal som ako koncipovať článok k 30. výročiu tejto skvelej hry a napadlo ma, že si urobím svoju „modifikáciu“. Nakoľko nie som programátor, rozhodol som sa urobiť to čo viem dobre… napísať scenár na komiks, ale zo scenára vznikla mini poviedka…
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden chlapec, ktorého tatko učil v počítačovej učebni Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach a raz mu domov doniesol zánovný počítač Apple II. Na počítači boli aj nejaké hry. Chlapca bavil stealthový Castle Wolfenstein, ale najme dobrodružná akcia Prince of Persia… a tak ho nik inak neprezýval ako:
30. Princ zo sídliska
Červený kotúč nad pustou pustatinou sídliska zapadá rozdelený na dvojhviezdu do temnej hlbočiny Jazera. Pomaly ho strieda bledý polmesiac, čo už sa škriabe po dunách Pieskovca na nebo. Tento letný deň bol mimoriadne pálivý, noc však bude kruto chladná. „Bez neho“… pri tejto myšlienke urobila piruetu a akože „odpadla“ v mrákotách s rukou na utrápenom čele chrbtom do postele postlatej asi tak stovkou vankúšov a vankúšikov od neho. Temer všetky ladili s jej ružovým topíkovým pyžamkom. „Zabudla som nakŕmiť myš!“ rýchlo vstala z princeznovskej lože a ďalšími otočkami dotancovala ku teráriu. Dávala malej bielej myške žrať a už – už mu šla zavolať z pevnej, no vtom sa rozleteli dvere jej izby. Podráždenou, no skôr bojácnou polpiruetkou sa k nim otočila. Stál tam on – jednou rukou si škrabal sivú koziu briadku a druhou držal fialový termofor, čo zvykol odkladať do mrazničky. Vyzeral smiešne – termofor ani turban a s tými špicatými pantoflami – ako nejaký vezír. Parilo sa mu z kečky, teda odparovalo z termoforu. V rukách niesol stredne veľký bonsaj v ťažkom kameninovom kvetináči. Položil ho prudko na zem pred ňu. Zo župana vytiahol nožničky – zasyčal ako had. Čo had – ako hadopán: „Princezná, máme pomaly večierku a ty si tu veselo tancuješ. Využi láskavo svoju prebytočnú energiu na prestrihanie plánky! Máš na to hodinu!“ od nervov skoro vytrhol šnúru pevnej linky z panela. Prepichla ho pohľadom sťa dýkou a pregúľala oči od podlahy po strop. Raz darmo: v neprítomnosti mamky oco vládne železnou päsťou. Nemohla svojmu princovi zavolať, no tajne dúfala, že vylezie za ňou do žalárnickej veže. Nič nevediac o tom, že v tú chvíľu bol aj on uväznený.
Nahnevaní rodičia ho strčili do izby tak rýchlo, že skoro spadol na kolená, ale rýchlym čupnutím pádu zabránil. To, ako mnohé iné veci ho naučila ulička záškolákov. Dvere za ním tresli, že zapadlo vyťahovacie okno. V bytovkách postavených podľa cez plán bola narušená statika a tak aj ten najmenší otras mohol spôsobiť padanie omietky a predmetov… pre hlasnú stereo hádku rodičov a Tatramatky ródeo to ani nezaregistroval. No o chvíľu veľmi dobre začul, ako sa kľúč otáča v kľúčovej dierke. Rozvalil sa však spokojne s rukami za hlavou do hliníkovej rozkladacej postele, postlanej špinavým dvojmesačným oblečením, vrátane spoďárov. Vyhrabal spod kopy šatstva ohryzok jablka, čo už pomaly namodrávalo. Jediac ho, civel na plagát Princa z albumu „Batman“, čo sa mu už odlepoval z dverí. Zdalo sa mu, že Prince na neho žmurkol. Vtedy mu to doplo a pomyselné posledné zrnká piesku sa mu presypali v presýpacích hodinách v hlave. „Princezka! Mala mi volať, ale z izby sa nedostanem. Musím sa vykradnúť von a zavolať jej z telofónnej búdky..!“ Jediné čisté oblečenie čo našiel bolo kimono bez rukávov tak do neho skočil ako králiky do klobúka, nabalil si do ľadvinky červenú Frucolu a pár drobných (30 halierov) na telefón, čo si „požičal“ v Templi. Vypol svetlo v izbe a čoby biely arabský plnokrvník, pohrabal „kopytom“ na rozbeh, že skočí z okna. No nevedel, že sa zavrelo. Všimol si to v zlomku sekundy, ale bolo už asi neskoro. Reflexívne, ako ho naučil pouličný parkour, sa však zo salta skrčil do kotúľa, kryjúc si hlavu. Sklo sa neroztrieskalo a nezabodlo do neho. Preletel ním ako Alenka na druhú stranu zrkadla. Z kotla dopadol na zem (našťastie bývali na prízemí) a udivene sa pozrel za seba. Za oknom uvidel stáť svoju reflexiu. Poťukal si prstom na čele, zažmurkal a už tam nič nebolo. Vybral sa k telefónnym búdkam.
Mala obsadzovací tón. Aj druhí a tretí krát. Mince sa minuli a tak sa vybral k vežiakom, kde bývala. Cestou, ako by ju videl vo svite poblednutého mesiačka. Volala na neho: „Poď ku mne!“ Dal sa do behu a zastavil až pri dvoch vežiakoch: „Do brány ma teraz nik nevpustí… Musím vyliezť až na dvanáste!“ „Po balkónoch mi to pôjde ľahšie“, pomyslel si a z ríny preskočil na zábradlie prvého. Postupoval pomerne rýchlo, ale zdalo sa mu, že čas sa spomalil, inokedy zastavil a potom zas zrýchlil. Asi tak v polovici, na šiestom poschodí skoro spadol od prekvapenia. Prekvapil ho tučko v bledoružovej pyžame s modrými nohavicami priviazanými cyklaménovou šnúrkou aby držali na brušisku a bielou spacou čiapočkou, čo si šiel dal polnočnú svačinku na čerstvý vzduch. Veď klobása a pivo, čo pil z modrej fľaše na vzduchu lepšie vytrávi. Vyskočil z taburetky tak rázne až rozlial pivo a pichal votrelca, držiaceho sa zubami – nechtami na zábradlí do rúk vidličkou. Mladík sa aj napriek bolesti udržal a svižne vyšvihol cez zábradlie na balkón za „strážnika“. Tasil pri tom príborový nožík zo stola a tak sa dali do šermu. Obaja šermovali s takou vervou, že by im aj Errol Flynn mohol závidieť. Duel bol nerozhodný a obaja boli dopichaný od vzájomných zásahov. Chcel to rýchlo zakončiť a tak ho napadla finesa, že na tučniaka preskočí a pritom mu stiahol spaciu čapicu až pod uši a odraziac sa od jeho hlavy sa zachytil na rímsu ďalšieho balkóna. Bol to však veľmi prudký pohyb, až sa modrý maco zapotácal a vyrazil svojou váhou zábradlie aj seba z balkóna. Padal ani balvan. Visiaci víťaz sa „pyrrhovsky“ pozeral dolu na ten padajúci balvan. Našťastie dole pod blokom boli nasadené vysoké sukulenty. Chudáčiska len dobodali ich ostré, dlhé tŕne ako pomstu za to, že rastliny pripučil na kaktusové pyré. A tak sídliskový princ liezol ďalej. Už bol na dvanástom poschodí. Chcel zaklopať na balkónové dvere, no v tom sa na neho zadíval jeho odraz. Možno sa mu to len zazdalo v adrenalínovom ošiali, ale uškrnul sa na neho a prestrčil ruku skrz sklo. Poťukal mu po čele a zmizol. Vtedy si balkónolezec uvedomil, že je v nesprávnom vežiaku. Kto to mal v tej tme noci a šedi bytoviek rozoznať?!
Vyšplhal teda až na strechu vežiaka z ktorého bolo možné preskočiť na strechu náprotivného. Predtým sa však posilnil červeným elixírom made in Frucona. Hneď sa mu navrátil život. Možno aj trojnásobne. Najprv opatrne prikročil na úplný okraj strechy a pozrel sa až na dno tej priepasti. Predstavoval si pritom koštialiky nebohých prvoskokanov, čo ich teraz ohlodávajú potkany na chodníku. Vrátil sa na náprotivný koniec strechy aby mal dostatok miesta na rozbeh. No neprepočítal si skok a už sa videl ako rozplácnutá paradajka, no našťastie sa znova inštinktívne pretočil a zachytil okraja strechy. Dýchavične sa na ňu vytiahol a na druhý pokus už letel vzduchom. LTT… preskočil a zachytil sa na okraji druhého vežiaka. Automaticky sa spúšťal dolu, no neuvedomil si že nelezia po balkónoch, ale po okeniciach. Už nemal síl vyliezť znova hore, alebo robiť si chodníček za roh bytovky z úzkych parapiet. Natiahol krk, či je na správnom okne. Videl svoju milú ako strihá plánku a aj ona jeho (krásne sa usmiala a žmurkla), no vtedy stúpil do svetlice jej prísny otec a riekol: „Princeznička, hodina už temer prešla! Hajde spať!“ Pristúpil k oknu a pozrel sa do mesačnej noci. Princ sa len tak-tak skrčil aby ho nezazrel. Držal sa na parapete len končekmi prstov, ale odhodlaný počkať kým „zlý vezír“ odíde z izby. Namiesto toho však zatiahol vonkajšie žalúzie. Ona tŕpla v hrozivej predtuche. Žalúzie totiž mali ozubené konce a zaklapli tak prudko, že „balkónovému Rómeovi s pod parapety“ temer odťali všetky prsty. Nevydržal tú bolesť a pustil sa. Padal z výšky 12 poschodovej veže.
Stále padal. Bola to večnosť pred večnosťou. Možno halucinoval, ale počul zašušťanie letu krídel a ostrý piskot dravého vtáka. Náhle pocítil ostrú bolesť v ramenách. Čosi ostré a chladné a mu do obidvoch zabodlo a mrazilo mu mäso a aj krv v žilách. Pozrel sa nad seba, že uvidí supa čo ho klove mŕtveho na chodníku, ale bol to SOKOL!!! Drasticky, bolestivo ako korisť ho chcel priniesť na skoré raňajky svojim mladým do hniezda niekde na niektorom z balkónov. No Princ zo sídliska bol príliš ťažká korisť. A tak klesali. Klesli až na chodník a sokol sa sám oddrapil. Chlapec inštruovaný Karate Kidom a zocelený pouličnými bitkami ho od seba odháňal a napokon aj odohnal. Roztrhol pás kimona na polovicu a obviazal si krvácajúce ramená. Brána do veže vežiakovej bola priamo pred ním, ale ako sa za princeznou dostať?!
Prešľapoval hodnú chvíľu pred bránou a riskoval, či zvoniť, čím by na seba privolal hromy-blesky od zlého mága z 12teho. Našťastie nefungovali. Už-už to chcel vzdať, ale riešenie sa vyskytlo znenazdajky samo. Cez škáru v bráne vyšla malá biela myška, vyšplhala mu popod kimono na plece a hryzkala ho do ucha. Chytil ju do oboch rúk a všimol si, že má na sebe omotaný akýsi povedomý prívesok s medailónom. Samozrejme! Veď ho na strelnici vystrelil on sám pre svoju princeznú. Dala do neho ich fotografie. Otvoril medailón. Na papieriku čo z neho vypadlo stálo napísané: „Nezúfaj princ môj, zajtra po škole sa stretneme v predajni perzských kobercov. Cmuk, cmuk, cmuk. Tvoja princezná.“ „To bude teda (ú)let!!!“, zajasal a potom ho zobudil budík. Zívol: „Pol ôsmej. Ešte si stihnem zahrať Prince of Persia!!!“
Koniec?!
