Mnohých aj nekaranténnych (tzv. ne-víkendových) hráčov isto pred pár dňami, 20. marca, potešilo pokračovanie pred pár rokmi (2016) reštartovanej klasickej FPS – Doom, z podtitulom Eternal.
História tejto hernej série sa začala písať v roku 1993 a má ju na konte jeden z najlegendárnejších herných vývojárov – John Romero a jeho bývalá firma Id Software. Hra vyšla rok po veleúspešnom remake starej Apple hry – Wolfenstein s podtitulom 3D.
Doom bol však v mnohých ohľadoch oveľa revolučnejší – aj keď id Soft. opäť zvolili epizodický model (vtedy sa to nazývalo share-ware a nie DLC), priniesli hutnejšiu akciu, neokukané sci-fi kulisy ale hlavne novú tenchnológiu – id Tech engine (1.) – ktorý umožňoval hru (levely) skladať a zobrazovať v 3D prostredí (napriek tomu, že grafika postáv bola 2D – sprity). Doom 1. síce ešte nepriniesol hru pomocou myši, ale môžeme mu ďakovať za rôzne formy multiplayera, ako ich poznáme dnes (PvP, capture the flag…), taktiež rozvoju „amatérskeho“ moddingu vo veľkom.
Spolu s druhým dielom (s podtitulom Hell on Earth), dodnes patrí k najmodovanejším, najportovanejším (môžete ho hrať aj na kalkulačke a pod.) a nestarnúcim videohrám 20. storočia.
Definoval žáner „klasických“ FPS (strieľačiek videných z vlastného pohľadu) na veľmi dlhú dobu, nie len vďaka 3D enginu, ale hlavne prudkej zábavnosti a hrateľnosti.
Medzitým vyšiel 3. diel, niekoľko klonov od konkurencie, množstvo kníh, dokonca aj hraný film s The Rockom, resp. Karlom Urbanom (Sudca Dredd) v hlavnej úlohe. Nič z toho však nedosiahlo takú popularitu ako pôvodná herná séria.
To nedávno využil aj samotný Romero a vytvoril „poslednú“ epizódu (megawad) Sigil, hrateľný len pre hard-core fanúšikov, ktorá sa stretáva poväčšine len s negatívnymi kritikami.
Je to škoda, pretože práve on by mal stáť za vývojom remaku Dooma, ktorý prišiel v roku 2016. Ten stavil na grafické násilie (gore), veľkú rýchlosť hry a nostalgiu pamätníkov. Nebola to zlá hra, ale akosi to nebolo ono.
Podobný prípad je aj nová časť Doom Eternal.
Firma Bethesda, po fiasku s Falloutom 76 stavila na istotu a totálne prerobila Doom 2, s prvkami Doomu 64 (z Nintenda 64). Zapamätajte si slovo Nintendo, ešte sa k nemu vrátime.
Doom Eternal, podobne ako pred tým Wolfenstein (1, 2, Old a Young Blood) od Bethesdy, stavia na silnom príbehu (vodení hráča za ručičku) a teda minimálnej hráčskej slobode. Je síce veľkorysejší, čo sa týka veľkosti (rozľahlosti) a počtu levelov, no tie – zívajú prázdnotou. Poniektorým – tým čo poznajú pôvodnú sériu z 90tok, bude veľmi pripomínať pôvodný dizajn, dokonca ich chytí za srdce. No prílišná konkurencia (Rage 2, Borderland 3, Metro Exodus…) spôsobila, že tu znova máme akýsi základný RPG systém (na vylepšovanie brnenia a zbraní a super schopnosti), backtracking v podobe znovu prechádzania celých levelov (aby ste si nagrindovali skúsenosti a power-upy) a… tadá… Veľkú Pardubickú – aspoň, že sa Bethesda vyhla trápnemu, repetitívnemu, open-world svetu s cestovaním (autíčkom) a teda hodinám chodenia z bodu A do bodu B, ergo veľkej nude. Aj keď sú levely predlhé a vyprázdnené, sú tu pasáže, kedy je akcia naozaj hutná (a niekedy loading nutný) – „arény“ napr – po vzore Quake Champions, ktoré hráča „učia“ aké to asi bude v mulťáku. Len nejak tu hapruje „akčný“ podmaz – chýbajú metalové vypaľovačky, ako v pôvodnej hre – ale to sa dnes nenosí. Dnes sa stavia na náladové „riffy“ a ambient. Čo je veľká škoda.
Ale vráťme sa k tomu Nintendu. Zväčšenie levelov spôsobilo, že dizajnéri Doom Eternal si povedali: „Mno, nemáme tu vehikle, lietadielka, ako sa hráč bude po tak rozsiahlych leveloch presúvať?! Tak zahrajme si dačo na Nintende a uvidíme, čo nás napadne…“ – Okrem toho, že hrali Dooma 64, dakde vyhrabali kártridž so Super Mariom… to spôsobilo, že v Doom Eternal máme – rotačné ohnivé reťaze, smrteľné lasery, prepadajúce sa platformy (plošinky), veľa skákania a Pinky démona, na ktorého musíte skočiť ako fúzatý Mario nepriateľom na hlavu. Aj power-upy pripomínajú Super inštalatéra. Už len huby tu chýbajú, pretože kanalizácia tu je. A áno – princezná – teda v tomto prípade nová zbraň je v „inom zámku“ (levely).
Skutočný bossovia sú v Doom Eternal len dvaja – aj to na konci (ak Vám nervy vydržia toľko hodín – cca 50? – na nižšej obtiažnosti – autori hovoria o 30 leveloch, neviem, nepočítal som aj keď som hru prešiel celú). Okrem nich sú tu mini bossovia, ktorý vlastne len reprezentujú to, čo vás ďalej čaká ako bežný protivník. Teda tuhoňstvo a loadingy – ešte, že moderné FPS majú checkpointy… Na to ale Bethesda myslela a priamo do hry implementovala klasické Doom cheaty (IDDQD a IDKFA a iné) – no prostredníctvom „secretov“ a teda skrytých power- upov (diskiet). Až po ich nájdení môžete hrať level znova s cheatmy (ktorý ste „našli“).
Okrem toho, medzi misiami je tu povinná základňa, ktorú si síce nevylepšujete, ale vylepšujete seba – otváraním zavretých dverí pomocou batérií, čo pozbierate v hre. Okrem praktických vylepšení zbroje a výzbroje tu nájdete aj cvičný dungeon a nové „skiny“ (hráčove obleky), či miestnosť s trofejami, kde si môžete (ak pozbierate všetky diskety) zahrať pôvodný Doom 1 a 2.
Čo sa týka príbehu – on, aj keď sa to nezdá, bol už premakaný v pôvodnej hre (prostredníctvom textov na začiatku a konci epizódy). Tu je znova premyslený, tak aby sa napájal na staré hry, ale aj priniesol niečo nové. Ale – komu sa to chce čítať. Ešteže príbehové in-game animácie, čo to napovedia – a po spätnom obhliadnutí musím povedať, že lore je skutočne premyslené, hoc založené na biblickej premise Armagedonu mixnutej s Lovecraftom. Skutočným bonbónikom a dôkazom, že Doom Eternal je premyslený (aj nostalgický) produkt, graficky, dizajnovo, príbehovo – je finálny boss (ale nechcem už nič spoilovať). Dá sa povedať, že spáje aj „nekanón“ – a teda staručké Quake, či Heretic. Uzavretie príbehu napovedá, ale o tom, že môžeme, no aj nemusíme čakať Dooma 3.
Skôr by som povedal, že Bethesda pôjde štýlom ako pri Wolfovi a teda – ingame DLC s rozšírením príbehu (sú ohlásené 2, ktoré dostanete len v Deluxe edícii), alebo samostatných „medzi častiach“ ako napr. wolfov spin-off Youngblood.
Takže nehodnotil by som ho úplne negatívne ako spiatočnícky AAA produkt, ale na strane druhej neprináša nič nové – človek by si myslel, že mashup platformovky a FPS zomrel s Half Life 1, ale opak je pravdou. Doom Eternal priniesol renesanciu tohto tipu strieľačky s prvkami klasických plošinoviek a riešením logických úloh v podobe „fyzických puzzlov“ (ako mal prvý Quake alebo Portal) a to môže byť – aj pre takého ostrieľaného hráča, čo sa hraje od roku 1989, pomerne frustrujúce. Takže nie každé áčko je áčko…
Hodnotenie si pozrite graficky, ako za čias časáku o počítačových hrách Riki.
