Hello REzident-fruitiacs!!!
Nové filmové spracovanie kultovej série Resident Evil (2026) neprichádza preto, aby úslužne pohladilo ego dlhoročných fanúšikov hernej či filmovej série, a už vôbec nie preto, aby naservírovalo ďalšiu generickú hollywoodsku akčnú šou s Milou Jovovičnou. Naopak, dostávame odvážne, nekompromisné a analyticky mimoriadne zaujímavé dielo. Film funguje ako hyper-racionálny prenos hernej mechaniky na strieborné plátno, no zároveň slúži ako brutálna dekonštrukcia a neskrývaný výsmech značke Resident Evil ako takej. A čo je najprekvapujúcejšie, pod nánosom bizarnej akcie, zombíkov a vírusov tečie silný emocionálny prúd – vo svojej najhlbšej podstate ide o film o nevšednom, surovom a vyčerpávajúcom – otcovstve.
Aby sme pochopili, prečo nová adaptácia vyzerá a funguje práve takto, musíme sa pozrieť na predchádzajúcu tvorbu režiséra Zacha Creggera. Ten sa už vo svojich raných autorských projektoch vyžíval v rozoberaní žánrových klišé (najmä hororového žánru) na drobné súčiastky. Vždy ho fascinovala hranica medzi absurdnosťou a smrteľnou vážnosťou, pričom s obľubou pracoval s motívmi izolácie, systémového zlyhania a postáv uväznených v mechanizmoch väčších ako ony samé. Kým bežný hollywoodsky remeselník by vzal priamočiary scenár a pretavil ho do klipovitého strihu, režisér tu uplatňuje svoj typický chladný, takmer chirurgický pohľad. Nezaujíma ho bezduchý ľakačkový efekt; zaujíma ho absurdita situácie, v ktorej sa postavy ocitajú. Jeho rukopis je rozpoznateľný v statických, odťažito koncipovaných záberoch vyvolávajúcich pocit sledovania bezpečnostného kamerového systému, v čiernom humore prameniacom z čistej beznádeje a v dôraze na priestor, kde sa architektúra stáva aktívnym nepriateľom.
Film robí v rámci žánru niečo absolútne unikátne: dokonale prenáša pocity z hrania Resident Evil (série) do filmovej reči, no robí to s cynickým zombato-zubatým úsmevom. Sledovanie snímky pripomína sledovanie niekoho, kto hrá hru na najťažšej obtiažnosti bez návodu. Hlavná postava – poslíček Bryan neustále „počíta náboje“, pričom akčným scénam zámerne chýba hollywoodska plynulosť – sú neustále prerušované panickým prebíjaním, hľadaním kľúčov či riešením hádaniek, ne-otváraní obrých zámkov, ktoré v reálnom svete nedávajú žiaden zmysel. Kamera sa navyše občas nekompromisne zavesí do rohu miestnosti presne tak, ako to robili klasické playstation diely z deväťdesiatych rokov, čím vyvoláva čistú nostalgickú úzkosť.
Tu však prichádza ten najlepší subverzívny moment. Film si robí bezprostrednú srandu zo všetkého, čo je na mýte Resident Evil z dnešného pohľadu hlúpe. Umbrella Corporation tu nie je zobrazená ako tajomný, nedobytný mega – koncern, ale ako dokonale nekompetentná byrokratická korporácia, kde pravá ruka nevie, čo robí ľavá, a management rieši rozpočet v momente, keď sa laboratóriá plnia mutantmi. Rovnako aj ikonické hádanky – film otvorene poukazuje na to, aké absurdné je, aby policajná stanica mala tajné mechanizmy spustiteľné len otočením rubínového oka na meči sochárskej dekorácie. Postavy sa nad týmito prvkami zastavujú, krútia hlavou a spochybňujú príčetnosť staviteľov. Dokonca aj známi hrdinovia z hracej predlohy sú zbavení svojej nezničiteľnej superhrdinskej aury a sú prezentovaní ako unavení, vystresovaní ľudia, ktorí by zo všetkého najradšej z tejto nočnej mory jednoducho odišli domov.
Za všetkou tou spúšťou, mutáciami a korporátnymi bullshitmi však bije prekvapivo silné (hoc zhnité) srdce: je to dielo postavené na chorobnom strachu z dospelosti a hlavne z otcovstva. Celá táto nočná mora sa totiž spúšťa už na začiatku, keď hlavný hrdina Bryan (Austin Abrams) vezie počas snehovej búrky transplantát do nemocnice smerom Raccoon City, a medzitým dostane cez telefón správu od priateľky, že je… tehotná. Namiesto toho, aby sa k tomu postavil čelom, ho táto novinka úplne ochromí a vykoľají a vedie k sledu všetkých nasledujúcich zlých udalostí (za ktoré si ale môže on sám). Film si z toho teda robí skvelú metaforu: Bryanova následná cesta a boj o prežitie nie sú len obyčajným útekom pred nakazenými ľuďmi, ale predovšetkým snahou vyhnúť sa reálnemu životu a nezvládnutým obavám z toho, že má dospieť a prevziať zodpovednosť. Režisér Zach Cregger tak berie bežného, vystrašeného chalana, ktorému sa sype život pod ruky, a hádže ho do hororu, ktorý je vo svojej podstate obrazom jeho vlastnej vnútornej paniky, ale zároveň je súčasťou RE ságy.
Pri porovnaní so staršou filmovou érou Paula W. S. Andersona s Millou Jovovich vynikne tento posun najviac. Kým staršie diela boli voľnou akčnou adaptáciou zmenenou na „matrixovskú“ sci-fi šou s nepriestrelnou hrdinkou a digitálnou estetikou nultých rokov, nová verzia sa vracia k špinavej, hmatateľnej a surovej atmosfére. Staré filmy boli síce zábavným akčným výplachom, no úplne ignorovali podstatu survival hororu. Nový film vracia úzkosť, prácu s obmedzeným priestorom a pridáva intelektuálnu aj emocionálnu nadstavbu.
Režisér zároveň servíruje odkazy pre fanúšikov s jemným, no jasným úškrnom – síce sa vyhýba lacnému kopírovaniu otrepaných herných lokácií, no pre skutočných fanúšikov hororového žánru tam predsa len nechal niekoľko chutne prehnitých lahôdok. Vo filme nechýba šikovná a veľmi špecifická vizuálna narážka na kultové „28 dní potom“, ktorá skvele podčiarkuje surovú, dýchavičnú dynamiku nakazených („pacientov“ – už som čakal slovenskú nemocnicu volajakú). Okrem toho vo filme fanúšikov poteší aj ikonické „nájdenie“ brokovnice zavesenej nad krbom – tá tu neslúži ako nekonečný zdroj zábavy, ale ako ťažko nadobudnutý, ťažký a rešpekt vzbudzujúci nástroj prežitia, ktorý presne vystihuje starú dobrú hernú školu. Písacie stroje (na sejvovanie) a zelené liečivé bylinky sa vo filme síce objavia, no nie ako zázračné záchranné rekvizity… Samotná architektúra lokácií a prostredie vo filme neslúžia len ako generické kulisy, ale ako priama štúdia hernej klaustrofóbie. Režisér namiesto recyklovania ikonických miest stavia celú vizuálnu atmosféru na dvoch pilieroch – odľahlej, zasneženej horskej farme a mrazivo chladných chodbách nemocnice v Raccoon City. Práve priestor nemocnice je nasnímaný s takou precíznosťou a s takým „prerušovaním“ tmy, že svojou štruktúrou, slepými uličkami a uzamknutými sektormi presne kopíruje pocit, keď v hre hľadáte správne dvere a prístupové karty. Priestor vás neustále tlačí do úzkych a robí zo samotných budov ďalšieho nepriateľa na ceste. Potešia aj ulice zasneženej Prahy, kde sa film čiastočne natáčal, ale celkovo k vizuálu pôsobia troška ako päsť na oko… škoda lepšieho ne-využitia.
Mezi hlavné klady filmu jednoznačne patrí geniálna dekonštrukcia predlohy, silný emocionálny presah postavený na motíve nechceného otcovstva, bravúrna práca s kamerou a skvelý zvukový dizajn. Na druhej strane, záporom môže byť pomalšie tempo v druhej tretine, čo môže sklamať divákov očakávajúcich neustály akčný „náklep“. Rovnako tón filmu nemusí sadnúť ortodoxným fanúšikom, ktorí berú lore Resident Evil smrteľne vážne a satirický nadhľad radšej odmietnu.
V konečnom dôsledku nový Resident Evil nie je len ďalšou adaptáciou do počtu. Je to inteligentný, cynický, no v jadre prekvapivo ľudský film. Režisér vzal ikonickú značku, obnažil jej najsmiešnejšie mechanizmy, vysmial sa korporátnemu zlu a do tohto divadla absurdity postavil človeka „bojujúceho“ za svoje prežitie. Je to film úderný a drzý – presne taký, aký si táto rokmi vyčerpaná značka zúfalo zaslúžila.
Tak dozombifikovania dear maniacs!
Trailer:
