ROZCESTIE HAVRANOV
Nová kniha o Zaklínačovi je bestsellerom

Najprv trochu histórie. Každý niekedy začínal, dokonca aj náš obľúbený hrdina. Počiatky jeho slávy siahajú až do pamätného roku 1986, kedy „koniec sveta nenastal, aj keď všeličo nasvedčovalo tomu, že nastane. Neraz bolo tak strašne, že – nech páni veľkomožní odpustia – človek len tak riťou stískal“, ako píše samotný Majster. Vo februári 1986 vyhlásil sovietsky vodca Michail Gorbačov perestrojku, v septembri v rodnej krajine Andrzeja Sapkowského prepustili na slobodu politických väzňov a v decembri vyšla na stránkach tamojšieho časopisu Fantastika poviedka „Zaklínač“ s dnes už známymi dôsledkami. Takže, áno, povedané ešte raz Majstrovými slovami „koniec sveta neprišiel. Svet neumrel a nezhorel. Prinajmenšom nie celý. Ale aj tak bolo veselo.“
Sloboda po roku 1989 znamenala predovšetkým tú tvorivú, keďže sa vďaka nej v deväťdesiatych rokoch minulého storočia zrodila aj zaklínačská sága od autora, ktorý svojou popularitou u mladšej generácie zosadil z trónu poľskej fantastiky aj dovtedy suverénne kraľujúceho Stanislawa Lema. Isteže, boli a naďalej sú mnohí, ktorí nad jeho tvorbou pohoršene ohŕňajú nos. Sú to predovšetkým takí, ktorí upierajú fantasy miesto na knižnej poličke takzvanej vysokej literatúry. Ibaže aj tu, práve tak ako vo všetkom, máme možnosť výberu.
„Sú takí,“ hovorí Geralt v poviedke „Hranice možností“, „ktorí by dali prednosť celému zástupu malomocných pred spoločnosťou jediného zaklínača.“
„Ale sú aj takí,“ bodro mu odpovedá rytier Borch, „ktorí dávajú prednosť ovciam pred dievčatami. Môžeme ich teda poľutovať – jednych aj druhých. Opakujem svoje pozvanie.“
A my sa teda nechávame pozvať.
Vyrážame na ďalekú cestu
Od prvého Zaklínačovho príbehu ubehlo už takmer štyri desaťročia. Za ten čas ušiel poriadny kus cesty, podobne ako jeho literárny tvorca, ktorý sa môže pochváliť tridsiatimi miliónmi kníh predaných po celom svete. Po premiére seriálu na motívy jeho diela bol na istú dobu najpredávanejším spisovateľom na Amazone, teda v najväčšom kníhkupectve na planéte. Deviata kniha zo zaklínačského univerza jeho autorskú pozíciu ešte viac upevní, keďže už teraz je jasné, že opäť prichádza s bestsellerom – veď len necelý týždeň po vydaní v poľskom jazyku si jeho najnovší titul zakúpilo viac ako tridsaťtisíc čitateľov.
O popularite Sapkowského napokon svedčí aj spôsob propagácie jeho knihy – či lepšie povedané jej absencia. Napriek tomu, že sa o jej písaní na základe skromných zmienok vedelo od januára 2023, až do konca novembra 2024 ostávalo všetko tajomstvom – dokonca aj názov a termín vydania. SuperNowa, teda Majstrove dvorné vydavateľstvo, všetko vsadilo na jeho meno a úplne ignorovalo akékoľvek zásady obvyklého uvedenia novinky na knižný trh – vec u iného autora, či nakladateľa priam nemysliteľná. Ale ľudia okolo Andrzeja Sapkowského nepochybne poznajú svoju robotu, keď vedia, že jeho knihy sa dnes zaobídu aj bez masívneho marketingu. A hoci by aj Majster už nebol na vrchole svojich síl, stále si udržuje literárnu úroveň rádovo prevyšujúcu scenáristické eskapády tvorcov televízneho seriálu kaličiacich jeho predlohu.
Nová kniha vychádza po jedenásť rokov trvajúcej odmlke. Ponechajme teraz bokom čo za rovnaké obdobie vytvoril iný spisovateľ porovnateľného žánrového kalibru ako je napríklad Sapkowského rovesník George R. R. Martin, keďže rozumieme, že toto nie je o žiadnom meraní síl či miere umeleckej invencie. Dôležité je, že spolu s Geraltom sme opäť na cestách, aby sme sledovali ako zabíja obludy, a napokon i ľudí, hoci rozdiely medzi nimi sú badateľné iba na prvý pohľad.
Máme tu alfu i omegu zaklínačského príbehu. Na jednej strane dostávame príjemnú príležitosť vstúpiť do známeho sveta, na druhej možnosť poznávať jeho hlavného hrdinu inak, ako tomu bolo doteraz. Napriek mnohoročnej známosti zisťujeme, že takto ho veru nepoznáme. Je to síce Geralt, ale ešte nie z Rivie, dávno predtým ako od zlých jazykov dostal prezývku „mäsiara z Blavikenu“, hoci by vďaka nim mohol nie celkom zaslúžene ašpirovať na toho zo Sklenej Hory, ako sa to dozvedáme z nového príbehu.
Geralt opúšťa bezpečie múrov Kaer Morhenu, aby nastúpil na dráhu profesionálneho zabijaka. Treba ale povedať aj to, že zaklínačské remeslo pozná iba z výcviku a o svete len to, čo si o ňom doteraz prečítal na stránkach kníh. To, že sa v jeho živote i povolaní bolestivo zrazí teória s praxou a zážitky s ideálmi akiste dobre pochopí každý, kto si čo i len trocha spomenie na roky vlastného dospievania so všetkými dilemami tohto veku.
Svet, ktorým putuje je naozaj nebezpečným miestom, na ktorom sa okrem vzácnych chvíľ lásky, priateľstva a ľudského porozumenia nikto s nikým nemazná. Nevinné dievčiny visiace na šibenici, závistlivci vrhajúci kliatby, dvorní intrigáni i suroví žoldnieri, skrátka svet v ktorom skôr narazíme na nejakú tú kikimoru či lešija ako na nejakú dobrú dušu, čo platí rovnako tak pre divočinu, ako aj pre zdanlivo civilizované mestá.
Nevinná naivita, chýbajúce životné skúsenosti, neopatrná zvedavosť, ale aj zadané úlohy za pár medenákov či misu ovsenej kaše ho až príliš často dostávajú do riskantných, ba až životu nebezpečných situácií. Na ostrieľaného zaklínača tak, ako ho poznáme z neskorších poviedok a románovej pentalógie musí Geralt ešte dorásť, čo sa nezaobíde bez bolesti a sklamaní. Chyby, ktorých sa na prvej ceste za ťažkým chlebíkom lovca netvorov dopustí ho spolu s morálnymi dilemami postupne menia na niekoho, koho za tie roky už dôverne poznáme. Aj napriek početným bielym miestam nám niečo z jeho raného živovotopisu bude predsa len povedomé.
Ako jeho prvé zabité monštrum.
Homo homini monstrum est
Ako už vieme z iného Sapkowského textu, prvý Geraltom zabitý netvor náležal k tým navlečeným v ľudskej koži: „Bol lysý a mal príšerne škaredé, skazené zuby.“ Pripomeňme si, ako o tom v štvrtej poviedke z antológie „Posledné želanie“ rozprával kňažke Iole, ktorá mu liečila zranenia v chráme bohyne Melitelé:
„Narazil som na neho na ceste, kde spolu s bandou marodérov z nejakej armády zadržal sedliacky voz. Vytiahol z nej možno trinásťročnú, možno mladšiu dievčinku, z ktorej strhával šaty a reval, že nastal čas, aby poznala, čo je to skutočný chlap. Prišiel som bližšie, zoskočil z koňa a povedal plešivcovi, že pre neho takýto čas nastal tiež. Zdalo sa mi to hrozne vtipné. Plešatec pustil dievča a vrhol sa na mňa so sekerou v ruke. Bol pomalý, ale mal výdrž. Udrel som ho dvakrát, až potom padol. Neboli to zvlášť čisté zásahy, ale veľmi, povedal by som, spektakulárne, také, že plešivého kumpáni utiekli, keď videli, čo z človeka dokáže urobiť zaklínačský meč.“
Geralta vtedy nikto neodmenil, ani neobdaroval vďačnosťou, preto sa nemožno diviť, že rýchlo došiel k nanajvýš pragmatickému záveru: „Od tej doby som sa do podobných vecí miešal iba zriedkakedy.“
Po novom sa ale dozvedáme, že k tejto udalosti došlo v pohraničnej dedine Neuhold kráľovstva Kaedwenu, pričom zabitý násilník a jeho kumpáni patrili k potulujúcim sa žoldnierom z jednotky kapitána Reisa Carletona. A ten vyniesol nekompromisný ortieľ smrti – nad Geraltom. Udalosti sa však vyvinuli iným smerom, pretože v opačnom prípade by prvá kapitola bola aj tou poslednou.
Namieto konopnej slučky čaká na Geralta osudová križovatka a my môžeme byť napriek všetkým obavám v pohode, keďže veľmi dobre vieme, že je pred ním ešte mnoho rokov dobrodružného života na cestách. Zasadenie deja do prvých rokov zaklínačovej kariéry požíva nepochybné výhody origin story – dozvieme sa niečo viac o udalostiach na Kaer Morhene ako sme doteraz vedeli, pre fantáziu autora otvára široký, nepopísaný priestor a umožňuje vyhnúť sa akýmkoľvek možným disonanciám voči nadobro uzavretej dejovej linke románovej ságy. O to viac, že „Rozcestie havranov“ má oveľa bližšie k obom poviedkovým antológiám, ako k ostatným knihám Sapkowského univerza o Bielom vlkovi. Navyše tu Majster ustanovuje kánon tejto časti Geraltovho príbehu a to nezávisle, ba dokonca v kontrapukte s tým, čo sme mohli vidieť (a najlepšie aj hneď zabudnúť) v kontroverznom seriálovom spin-offe „Zaklínač: Pôvod krvi“ či v predsa len kvalitatívne lepšom, animovanom príbehu „Zaklínač: Vlčí sen“.
Autor pritom nezabúda ani na dlhoročných fanúšikov zaklínačského univerza, pričom tentoraz láskavo vzhliada aj na hráčsku komunitu, čo u neho doteraz nebývalo zvykom. Dynamika príbehu je založená na zreťazenom slede dobrodružstiev na jeho zaklínačskej ceste. Prirovnanie z herného jazyka sa tu priamo ponúka – Geralt akoby „vyzobáva“ otázniky na mape Kaedwenu a vykonáva početné bočné zadania, ku ktorým ho doslovne privádzajú nápisy na rozcestníkoch:
„Duby pri cestách a stĺpy na križovatkách zdobili dosky s oznámeniami. Tie sa dovolávali pomoci s rôznou gramatickou úrovňou. Pomoc zaklínača, hlásali nápisy, je súrne potrebná – treba sňať kliatbu, čary alebo urieknutie. Mladíckeho elánu stále plný Geralt nepodceňoval žiadnu výzvu, na každú sa ponáhľal so zápalom pomáhať. Jeho nadšenie ale pomaly haslo, keď musel vysvetľovať rodine, že dedo vo svojich deväťdesiatich rokoch trpí na stareckú demenciu, a s ňou spojenú idiociu, a nie je to, ako si myslí rodina, kúzlo vrhnuté nevraživou susedou. V inej dedine si poobzeral genitálie richtára, aby mu objasnil, že tu nejde o kliatbu, ale o pokročilý syfilis a namiesto zaklínača je potrebný liečiteľ. V ďalších troch osadách zase vysvetľoval mužom postihnutých dočasnou alebo trvalou nemohúcnosťou pohlavia, že ako zaklínač niečo také naozaj nedokáže napraviť. Keď odmietal pomoc, obvykle ho obvinili, že chce iba zvýšiť gážu a vyčítali mu to aj ostatní. Niekoľkokrát to na neho skúšali s obyčajným podvodom – osoby rôzneho veku a pohlavia predstierali posadnutosť a z uvalenia kliatby vinili nejakého suseda, príbuzného alebo manžela v nádeji, že zaklínač obvineného okamžite zabije. A keď on odmietal, obžalúvali ho z podvodu či porušenia dohody, vyhrážali sa mu a odháňali ho. Preto si Geralt začal medzi výzvami pribitými na stĺpoch vyberať. Reagoval iba na tie, ktoré nemali pravopisné chyby, a takých bolo veľmi, ale naozaj veľmi málo. So skutočnou kliatbou, ktorú by bolo potrebné odčiniť, sa ale ani raz nestretol.“
Ďalším autorovým úklonom smerom k interaktívnej zábave z produkcie kreatívnej partie Marcina Iwińského a Michala Kicińského, ktorý Sapkowského hrdinovi dopomohli k celosvetovej sláve, je nielen Geraltovo časté popíjanie elixírov s konkrétnymi názvami, ale aj medailón Školy zmije v držbe jednej z najdôležitejších postáv, ktorý sa predtým objavil výlučne v príbehu „Zaklínača 2: Vrahovia kráľov“ na krku obývaného kráľovraha Letha z Gulety.
Pri pozornom čítaní textu vylovíme skutočné literárne perly. Dozvieme sa, prečo Geralt nazýva každú kobylu, ktorú si osedlal Pletkou (v origináli Płotka, v čestine Klepna, na slovenskú Klebietku si napriek významu slovnej hračky akosi ťažko zvyknúť) a z rozhovoru s kňažkou Assumptou z Rivie sa dozvieme aj čosi iné a niečo viac o jeho priezvisku, ako sme doteraz tušili. Prvýkrát v živote spolupracuje s čarodejnicou – sympatickej Vrai Natteravn nielenže preukáže dobrú službu vďaka ktorej si neskôr zachráni život, ale zisťuje, že nie všetkých adeptiek vysokej mágie by sa mal z dôvodu rivality ako zaklínač obávať.
Na niektorých hláškach sa aj napriek prípadnej vážnosti témy skutočne nemožno nezasmiať. Ako napríklad v momente, kedy nás mladý Geralt presviedča, že istý druh roľníckeho náradia je len slabou zbraňou v potýčke s dobre vycvičeným lovcom príšer:
„Bolo by nerozumným, ba priam šialeným nápadom zaútočiť na zaklínača niečím tak ťažkopádnym a neobratným, ako sú vidly.“
Treba napokon povedať aj to, že nostalgický návrat do kulís známeho sveta sa bez sentimentálnych tónov nezaobíde. Ale to je zaiste v poriadku, lebo aj na nich treba vedieť hrať a v Majstrovom aranžmáne rozhodne neznejú falošne.
V novom kabáte a vreckovom formáte
S autorovým novým kúskom je to ako s elegantným kabátom módneho strihu, pri ktorom síce dojem vyvoláva štýl, ale pritom záleží aj na dĺžke. Čo je ale tu problémom, lebo ledva tristostránkovú a typograficky nadstavovanú knižku možno prečítať za dva večery. „Sapkowski do vrecka“ sa tak skladá z dvadsiatich troch krátkych kapitol okrem obvyklých odsekov nadmieru vzdušného textu tvorených aj rôznymi citátmi a útvarmi vo forme listov, pričom šestnásta kapitola je z nich zostavená celá. To ale nie je výčitka, iba konštatovanie faktu, že Majster narába so slovami veľmi úsporným spôsobom – ľahkým perom, ale bez dlhých opisov umne skicuje na papier postavy a udalosti. Nenájdeme tu veľa motívov z prepracovaných mýtov alebo rozprávok, zato však nepochybne oceníme známy shakespearovský námet, ktorý sa tam objaví.
Na čo si je ale potrebné privyknúť, je nerovnomerné tempo deja, ktore posledných sto strán neuveriteľne naberá na obrátkach – pre čitateľa, ktorý po jedenástich rokoch absťáku túži zostať v magickom svete „Zaklínača“ čo najdlhšie, nie je teda záložka medzi stránkami v poslednej tretine knižky pochopiteľne radostnou správou, hoci aj dychtivo čaká na rozuzlenie. Povzdychnutie nad skratkovitosťou finále nie je možno k autorovi celkom zdvorilé, ale je úplne namieste. Niečo podobné by sme našli aj v závere „Veže lastovičky“, „Sezóne búrok“, ale aj v iných Majstrových dielach ako „Zmija“ či „Svetlo večné“.
Je to škoda, pretože Andrzej Sapkowski nestratil nič zo svojho chytľavého štýlu, malebnosti, jadrnosti či pestrosti jazykových prostriedkov. Tak ako je u neho zvykom, nechýbajú ani či narážky a inotaje na chúlostivé témy súčasnosti, kedy tu čítame čosi o silných ženách a tehotných mužoch, tam zase o poverách, inakosti, potratoch či roztápaní ľadovcov, hoci miestami predsa len pôsobia trochu nepatrične. Toto ale nie je hodnotenie obsahu, iba formy, ktorá sa môže zdať triviálnou, lebo nejde po koreni veci. Inak však autor dôsledne zobrazuje svet v rôznych odtieňoch sivej a definíciu toho, čo si možno predstavovať pod pojmami dobra a zla ponecháva na čitateľovi.
Charakteristickým rozpoznávacím znamením Sapkowského tvorby naďalej ostávajú satira a irónia. Grotesknosť a svojrázny humor, hraničiaci s tým šibeničným, takisto nechýba.
Osobitne sa to prejavuje v živých dialógoch, ktoré si často aj v absurdných situáciách zachovávajú svoj komický podtón.
Z hľadiska kompozície nie je „Rozcestie havranov“ uceleným románom, ale formou novely oplášťovaných krátkych próz, ktoré by väčšinou obstáli aj samostatne. Nájdeme tu celé priehrštia nápadov, ktoré akoby autor vytiahol zo šuflíka a pomocou nite rozprávača pomerne voľne navliekol za sebou, pričom ako medzikusy využil drobné textové vsuvky vo forme citátov a listov. Práve tie mu umožňujú nahliadnuť na Geraltove príhody z perspektívy vedľajších postáv – prefekta Estevana Trilla da Cunha, rektora Euclida Crofta z Akadémie magických vied v Ban Arde, tajného agenta Ugera Zolteriho a ďalších. Následkom tohto prístupu je však neodbytný dojem skratkovitosti na úkor prirodzeného tempa rozprávania, ktoré sa zrýchľuje a o mnohých veciach sa dozvedáme akoby mimochodom. Mnohé nápady tak napriek svojmu potenciálu ostávajú nerozvinuté.
Príkladom môže byť Geraltova rýdzo pracovná návšteva istého druhu podniku, ktorý v mestečku Spynham prevádzkuje madam Pampinea Monteforte. V „Lorelei“ návštevníkom s plným mešcom neodopierajú žiadne potešenia, ale mladý zaklínač tu za týmto účelom nie je, hoci erotická atmosféra by sa dala krájať nielen kvôli omamnej vôni parfumov:
„Geralt neznalý umenia dámskeho krajčírstva nemohol vedieť, že materiál čiernej sukne Pampiney Monteforte tvorí priesvitný šifón, mušelín a krep. Takisto nevedel, že je veľkým umením ušiť sukňu tak, aby zakrývaním odkrývala. A naopak. Geralt takisto nevedel, čo to je kvintisencia ženskosti. Ale nevadí, že to nevedel, keď to priamo videl.“
Neskôr sa len tak mimochodom dozvedáme, že sa do roztopašného podniku opäť vrátil, aby sa ho ujali niektoré z tamojších dievčat, ktorým zaiponoval už pri prvej návšteve. Podrobnosti síce nepoznáme, ale postačí nám vedieť, že tamojšie šikulky Zoë, Fervida a Hippolita si práve tak, ako aj samotná madam, k urastenému bielovlasému mládencovi vypestujú omnoho vrúcneší vzťah, ako len profesionálny.
So zaklínačom na kus reči
Ako sme už spomenuli, Andrzej Sapkowski je povestný obratným narábaním so štylistickými prostriedkami, pričom si vytvára charakteristický štýl. Do hovorového jazyka často vplieta archaizmy s makarónčinou a navyše ich ozvláštni odbornými termínmi. Rozhovory medzi postavmi príjemne plynú, často korenené vtipnými i dôvtipnými replikami, ktoré je radosť čítať. Treba ale vedieť, že zmysel niektorých slov vďaka limitom Vesemirovej pragmatickej výchovy Geralt nepozná, v debate sa do verbálnych potýčiek nepúšťa a ako mladík je prekvapivo málovravný. Všimne si to aj jeho nový spoločník Preston Holt, o ktorom ešte len bude reč, keď sa so svojim zverencom pokúša nadviazať reč pri jazde prekrásnou vidieckou krajinou práve prebudenej zo zimy:
„No čo, mladý? Ponuro mlčíme? Veď sa len rozhliadni okolo! Máme tu jar, na vŕbach bahniatka, vtáčiky spievajú a tíško zurčí potôčik. Od dediny zaváňajú sedliacke dvory. Skysnutým mliekom i hovnom, ak sa nemýlim A namiesto toho, aby si sa radoval spolu s prírodou, si akýsi bez nálady. Ako to?“
Geralt nielenže hovorí málo, ale mnohým slovám ešte ani nerozumie. Nie je to zvláštne, ak si spomenieme na zaklínačskú školu v Kaer Morhene, do ktorej starý dobrý Vesemir celkom isto nezaradil lekcie rétoriky, ale chápeme ho aj preto, lebo sami sa neraz ocitáme v podobnej situácii. Ibaže by sme holdovali dávno mŕtvej latinčine či päťsto rokov starej taliančine.
Vyzerá to totiž tak, že si Majster preštudoval niekoľko renesančných šermiarskych príručiek ako je Flos Duellatorum či traktáty Antonia Mancioliho. Tie ho natoľko zaujali, že sa s nami rozhodol o príslušnú terminológiu podeliť. Čím sa dostávame ku scénam, ako je napríklad opis tréningu s drevenými palicami, ktorý Geraltovi zorganizuje jeho starší tútor. Za prípadné nepresnosti v preklade sa ospravedlňujem:
„Geralt paríroval kvartou ku prime a kyj letiaci na neho z molinetta odrazil vysokou secundou dexter. Sám kontroval terciou mezzocerchio. Holt sa rozhodol pre fortu terciou ku kvarte, zavíril a bleskovo zaútočil z finty. Gerard paríroval primou a z polobratu kontroval silným mandrittom.“
Tento výjav si sotva možno predstaviť bez listovania odbornou literatúrou pokiaľ nevieme, že molinetto znamená mlynček. Ale neznámymi slovami sa nemusíme dať vyrušovať, priebeh súboja nechajme na vlastnú predstavivosť, pretože takto nám aj autor dáva najavo, že nevieme zhola nič o smrtiacich finesách zaklínačského šermu, nedostupného pre bežných smrteľníkov. Podobne vyznieva aj Holtova lekcia o smrtiacich úderoch na hlavu a krk, pri ktorom zasa nešetrí anatomickými výrazmi.
Križovatky príbehu
Symbolika názvu zrozumiteľne odkazuje na Geraltovu potrebu rozhodovania – o svojom živote, o osude iných, ako aj o tom, čo sa deje na jeho prvej zaklínačskej ceste. A pokiaľ k tomu zaznieva krákoranie havrana, ktorý sa v prenesenom zmysle spája s procesom znovuzrodenia, obnovy a zmeny bude nám zrejmé, že sa stávame svedkami nevšedných príbehov o dôležitosti voľby. Hoci je často neľahká, snaží sa bielovlasý hrdina konať v súlade so svojim svedomím. Že je pritom vystavený ťažkej dileme bez možnosti jednoznačného morálneho postoja sa môžeme napríklad presvedčiť pri spôsobe, akým vyriešil prekliatie v Sklenej Hore, v jednom najsilnejších emotívnych momentov knihy.
Podobných situácií tu ale nájdeme viacero. Hoci sa mladý Geralt snaží ostať nezaujatým a neutrálnym, mnohokrát sa nechá viesť pocitmi a zmyslom pre vykonanie vlastnej predstavy o spravodlivosti. K čomu občas nachádza aj pochopenie u svojho staršieho kolegu:
„Od neďalekej studne k nim doľahli hlasy. Vysoké pišťanie ženy a prepitý barytón muža. Geralt okamžite vyrazil tým smerom. Skôr ako ho Holt mohol zadržať za rukáv, uvidel to dopustenie. Veľký chlap s bruchom prelievajúcim sa spoza opaska nohavíc tam palicou nakladal žene chúliacej si pri jeho nohách. Žena nariekala a chlap klial. Geralt sa už chystal do akcie, ale Holt bol rýchlejší. Zoskočil, zdrapil chlapa za rameno a trhol k sebe.
„Čo sa to deje!“ zaryčal chlap. „Ja ťa…“
Zodvihol palicu a napriahol sa k úderu. A vtedy sa stalo niečo, čo uniklo zraku Geralta, ako aj zbiehajúcich sa prítomných. Holt sa zvrtol v bleskovom polobrate a po jeho krátkom chvate chlap vyletel ako z praku, tresol hlavou o obrubu studne a rozpleštil sa na chodníku.
„Hej!“ vykríkol Holt. „Človek padol! Čosi sa mu muselo prihodiť! Pomôžte mu, dobrí ľudia!“
Ale dobrí ľudia stáli, pozerali sa a dlho otáľali s pomocou. Obaja zaklínači sa rýchlo vzdialili. Nikto ich nezastavil.“
Podobné udalosti zažíva Geralt počas svojej cesty po pohraničných markách Kaedwenského kráľovstva a postupne dozrieva v profesionála, ktorý sa snaží konať v súlade s vlastným svedomím.
Okrem motívu skutočných i pomyselných križovatiek sa v novej knihe objavuje aj pomsta za tragické udalosti, ku ktorým došlo pred rokmi v Kaer Morhene a takmer viedli k zániku Školy vlka. V súvislosti s tým sa dozvieme aj to, kto je skutočným autorom anonymného spisu „Monštrum, alebo opis zaklínača“, teda zlovestného pamfletu huckajúceho na prenasledovanie zaklínačov.
Pokiaľ ide o prostredie, v ktorom sa dej „Rozcestia havranov“ odohráva, doplníme si topografiu Sapkowského sveta o miestopis kráľovstva Kaedwenu, či presnejšie o jeho pohraničných markách: Hornej, Dolnej, Západnej a Jazernej. Každá z nich pritom ponúka rozmanité atraktívne scenérie pre ďalšie Geraltove dobrodružstvá.
Hrdinovia majú byť hrdinami
„Hrdinovia majú byť hrdinami,“ vysvetľuje Preston Holt Geraltovi. „A príbehy ich nimi majú urobiť. Ani o jednom, ani o druhom by nemalo byť pochýb. Ale dobre, nezmeníme že čas neodvratne vymaže všetko, vrátane hrdinstva. Príbehy a legendy existujú preto, aby tomu zabránili, dokonca aj na úkor takzvanej objektívnej pravdy. Pretože pravda nie je pre každého. Pravda je len pre tých, ktorí to znesú. Dokážeš to?“
To je otázkou aj pre nás, keď sprevádzame mladého Geralta vo veku decem et octo na jeho púti Kaedwenom. Píše sa rok 1229, od pádu Cintry nás teda delí tridsaťštyri rokov. Ak sme si doteraz predstavovali počiatky Geraltovej zaklínačskej misie ako nebezpečné, ale predsa len romantické túlačky osamelého hrdinu zbavujúceho svet nebezpečných príšer, nebol by to Majster, keby nám do toho so známymi dôsledkami nehodil príslovečné vidly. Tu sa totiž dozvedáme, že Geralt je takpovediac samostatne zárobkovo činnou osobou. Svoju živnosť vykonáva per procura, na základe zmluvného vzťahu s Timurom Voronoffom, teda právnym agentom v Belvoire, ktorému odovzdáva desaťpercentnú províziu. Dobré účty robia dobrých priateľov; Andrzej Sapkowski, ktorý kedysi pracoval v medzinárodnom obchode, to dobre vie a tak trochu si z nás pri zaklínačskom biznise strieľa.
Meno Prestona Holta tu padlo niekoľkokrát, preto je načase ho bližšie predstaviť. Bielovlasý chlapík v rokoch, takpovediac zaklínač pred dôchodkom, Geralta na začiatku nielenže zachráni pred šibenicou, ale ujme sa aj jeho ďalšieho formovania. Nie, nehovoríme tu o akomsi „náhradnom otcovstve“, ktoré by sme mohli skôr priznať tomu starému vlkovi z Kaer Morhenu, ale o niečom, čo môže pripomínať podobný vzťah Ramireza ku Connorovi MacLeodovi z iného kultového príbehu:
„Akosi mimovoľne uznal Holta za služobne staršieho, dobre že nie za majstra. Možno preto, lebo mu pripomínal Vesemira. Správaním i rečou. Pretože fyzicky sa veľmi odlišoval.“
Preston zoberie Geralta do parády, na jeho usadlosti v Rocamore sa nielen zdokonaľuje vo finesách a grácii šermiarskeho umenia, ale aj poznáva výbornú kuchyňu, učí sa vyberanému správaniu a dostáva dobré rady do života. Podobne, ako keď ako pred časom prechádzali zablatenou uličkou v Spynhame:
„Veľký pane,“ oslovila Geralta pod múrom čupiaca žobráčka s nemluvňaťom na podolku. „Veľký pane, daj mi grošík… Na mlieko pre dieťa…“
Skôr ako Holt stihol zareagovať, Gerald z vrecka vytiahol marku a hodil ho žene, ktorá horlivo poďakovala. Holt nejakej pol stovky krokov mlčal, kým sa napokon zastavil:
„Nie si veľkým pánom,“ zatiahol, hľadiac Geraltovi do očí. „Ale zato si veľkým tupcom. Za marku možno kúpiť pôdoj z dvanástich kráv. Tebe, ako sa čochvíľa presvedčíš, za zabitie nejakého netvora budú chcieť zaplatiť len máločo viac. A na zabitie netvora je predsa len potrebné väčšie úsilie ako na škemranie o almužnu a vycieranie pokazených zubov. To decko bolo určite požičané od kamarátky, ktorá sedí v krčme a čaká na kunčafta, aby mu to za pol marky urobila na záchode. Varujem ťa, už nikdy nechoď touto ulicou, lebo bude veľký smiech, ak sa tu ešte raz objavíš.“
Preston Holt má však svoje tajomstvá, ktoré tu nebudeme odkrývať – dávny konflikt s Vesemirom a jeho nejasné konanie v čase obrany Kaer Moerhenu v nešťastnom roku 1194 sú iba niektoré z nich. A jeho životný príbeh speje do prekvapujúceho finále vrátane posledného pamätného rozhovoru s Geraltom.
Ďalšie postavy na scéne
„Starých známych“ nie je v tejto knižke veľa, ale niektoré postavy spojené so zaklínačovým detstvom tu predsa len nájdeme – kňažky Nenneke či Assumptu z Rivie, ktoré navštívi v kláštore Melitele pri Frankthale. Vzhľadom na časové zasadenie deja ale ešte nemôžeme očakávať Ciri, Marigolda, Triss alebo Yennefer. Hoci na nejaké čarodejnice Geralt predsa len prvýkrát v živote narazí, keď sa spolu s Prestonom predierajú pomedzi jarmočné stánky na spynhamských mestských hodoch. V jednu chvíľu ho jeho starší mentor náhle zdrapí za rukáv:
„Oči dole!“ sykol. „Oči dole, nepozeraj sa.“
„Lebo?“
„Čarodejnice.“
Geralt poslušne odvráti zrak. Neochotne. Dve ženy pri stánku s jantárovou bižutériou priťahovali pohľad ako magnet. Drahocennými šatami. A krásou ako obrázok.
„Ony“ vysvetľoval Holt, keď sa už vzdialili, „považujú obyčajných ľudí za dobytok, a zaklínačov nenávidia. Hneď sa pustia do hádky, civenie berú ako provokáciu. Preto je lepšie, ak naše medailóny nevycítia.“
Ešte skôr, ako si Geralt svoj názor na čarodejky poopraví v náručí Yennefer a to bez ohľadu na vibrujúci medailón, mu milú satisfakciu – hoci predsa len iným druhom priazne – poskytne stretnutie s Vrai Natteravn. Možno aj preto, že sa špecializuje predovšetkým na liečivé kúzla. Tá si hneď po zoznámení v Seevalku všimne Geraltov problém:
„Zdá sa mi to, alebo tak trochu odo mňa bočíš? Aha, narozprávali ti o neznášanlivosti medzi čarodejmi a zaklínačmi?“
„Narozprávali.“
„Za mojich spolubratov sa ospravedlňovať nebudem.“ Čarodejnica zvážnela. „Ale mal by si vedieť, že ja nemám predsudky. Na mojej neznášanlivosti by musel niekto napracovať. Tak sa teda nedívaj na mňa zboku. Dohoda?“
Dohoda, opakujeme spolu s Geraltom, ale jedným duchom pripomíname, že jedným arcilotrov vystupujúcich v tejto knihe je Artamon z Asguthu, dekan Akadémie magických vied v Ban Ard, podobne ako bol jeho psychopatický kolega Sorel Degerlund zo „Sezóny búrok“ až do špiku kostí nasiaknutý nenávisťou k zaklínačom. Podobne ako zlovoľná markíza Herrada de Graffiacane, ktorú nemožno nazvať nijak inak ako čiernou vdovou a svoj neblahý koniec si po práve zaslúžila.
Nebezpečným, ale do istej miery férovým Geraltovým protivníkom sa dočasne stáva aj šéf kaedwenskej tajnej služby Estevan Trillo da Cunha, pre ktorého je mladý zaklínač pešiakom na šachovnici obvyklých mocenských intríg v kráľovstve.
Okrem toho sa zoznámime s celou plejádou viac alebo menej dôležitých postáv, z ktorých väčšina sa len tak mihne dejom. Medzi nimi spoznáme rôznych zbehov a zlodejíčkov, krčmárov, kurtizány, špionóv či mágov, učencov, šľachticov, remeselníkov, úradníkov, mešťanov i roľníkov. Nebudú chýbať ani neľudia, vrátane tých, ktorí sa tak správajú, hoci vzhľadom budia dojem človeka.
Nová kniha trochu rozširuje aj beštiár o niekoľko druhov mýtických tvorov. Veľký jašter zorril, vuron, teda hrôzostrašný vták aepyornis alebo obludné vážky meganeurum naznačujú, že si autor pred doručením nových zakázok Geraltovi azda prelistoval paleontologické príručky.
Legenda pokračuje, príbeh nekončí
„Koniec rečí. I keď, ako sa múdro hovorí v knihe Kazateľ, písaniu mnohých kníh niet konca, končiť predsa len treba. Tak to musí byť,“ presviedča nás Majster vo svojej knihe „Svetlo večné“ a platí to aj pre jeho najnovšiu. Tú, ktorá nás opäť zobrala na fascinujúcu exkurziu do Geraltovho sveta, tentoraz v časoch jeho zaklínačských začiatkov.
Ocitáme sa teda v závere, ale nemusíme byť smutní, keďže tri dni pred premiérou aktuálnej knižky Andrzej Sapkowski potvrdil, že píše ďalšiu. To nás môže oprávnene napĺňať nádejou, že pokračovania sa dočkáme do nejakých troch rokov. Je to zároveň niečo, čo už dôverne poznáme: „Va’esse deireádh aep eigean, va’esse eigh faidh’ar.”
Niečo sa končí, niečo sa začína. Dovidenia v Severných kráľovstvách!
Miloš Jesenský
Sapkowski, Andrzej: Rozdroże kruków, Supernowa,
Warszawa, 2024, 292 s.
ISBN 978-83-7578-207-3.
V texte boli ako súčasť celkového zhodnotenia použité úryvky z diel Andrzeja Sapkowského
„Veža bláznov“, „Svetlo večné“, „Posledné želanie“, „Meč osudu“ a „Rozcestie havranov“.