Jedného dňa, pri patrání po knižke, ktorá by mi spríjemnila čas, som sa dostala ku titulu Z krajiny tieňov, od (vtedy pre mňa neznámej) autorky Naďi Vojtekovej. Kniha ma očarila vizuálom obálky, tak som si povedala, že aj jej vnútro ma môže zaujať. Vtedy som ešte nevedela, že ma svojím obsahom vtiahne do miestami desivého a miestami podivného sveta. Táto zbierka obsahuje 10 poviedok, ktoré zo seba vyžarujú napätie a hrôzu. Spolu s nimi sú tam aj veľmi pekné ilustrácie, ktoré príbehy ešte viac oživujú svojou temnou kolorizáciou.
Už na začiatku sa stretávame s príbehom Valérie, osudom skúšanej ženy, a jej netradičného sa zoznámenia sa s Patrikom, ktorého našla zahrabaného v lese zatratencov. Dej zároveň ukazuje aj jej strávený čas v parku, kde našla zvláštnu knihu so svojím menom. S nimi a ich osudom sa tiež stretávame aj na konci tejto knihy. Netradične bol do príbehu zakomponovaný aj zoznam poviedok, čo ma prekvapilo, kedže som ešte takúto formu nevidela. Po tomto sa následne dostávame ku jednotlivým príbehom. Poviedky sú rôznorodé, niektoré ma zaujali menej, niektoré viac a z niektorých som hltala každé jedno slovo. Preto by som rozobrala tie, ktoré ma oslovili najviac.
Hneď ako prvá je poviedka Hladné jazero. Je to vlastne príbeh Toma, ktorý ako malý mal zážitok so smrťou a pred jasným koncom ho zachránilo neznáme tajomné dievča. Roky plynuly a Tomovi dievčina stále nevyšla z hlavy a snažil sa ju nájsť. Po rokoch sa znovu stretli, no netušil aký bizardný sled udalostí toto stretnutie spustí. Poviedka ukazuje pohľad nato, že morské panny možu byť celkom slušní predátori, a tiež nám naskytuje pohľad na boj človeka proti takýmto morským stvorám o holý život.
Dievča číslo jedna bola zároveň aj prvá poviedka, ktorá ma nechala v napätí až do konca. Je v nej krásne vystupňovaná atmosféra, manipulácia a násilie (ako fyzické, tak aj mentálne), nezdravé zobrazenie muža ako vodcu, snové halucinácie a temný koniec obohatený o ženskú rivalitu (záverečné odhalenie „Štvorky“). Tiež tam nebola núdza o hororovejšie scény, ako napíklad naložené hlavy vo formaldehyde.
Keď som sa pustila do Požierača, nevedela som, čo mám od tohto čakať. Skončila som s poznatkom, že to bola ďaĺšia skvelá poviedka, z ktorej som ostala v úžase. Pútavý dej a zobrazenie osôb, príbeh požierača, ktorý vyhľadával svoje obete možno aj storočia, a jeho koristi. Nečakal, že zrovna Adam bude aj jeho posledná…
Posledným príbehom, čo mnou zarezonoval, bol Večný paradox. Tam sa atmosféra dala krájať na každej stránke, zajatie, návrat do svojej vlastnej minulosti a zahrávanie sa s ňou, popritom odhalená platonická láska. V takýchto chvíľach si môžme myslieť, že nočné mory sa nemôžu stať realitou. Ale môžu…
Celkovo by som to zhodnotila tak, že to bolo príjemné čítanie, kedže sa rada bojím a ku knižke by som sa určite časom vrátila. Chcela by som sa poďakovať vydavateľstvu Hydra za prečítanie daného titulu.
