Recenzia – Holly Smalová – Geek Girl

Pamätáte si na Príbeh o škaredom káčatku? Tak teraz mu dajte do ruky slovník a pomenujte ho Harriet Mannersova aneb naša hlavná postava. V 15 rokoch zistila, že jej diagnóza je Šprtka a aj keď jej to nijako neprekáža, vytvára to medzi ňou a jej najlepšou priateľkou Nat priepasť. Nat je z iného sveta. Takého, ktorému Harriet vôbec nerozumie. Je to svet šminiek, módnych časopisov a krásneho oblečenia. Po tejto vete celé mužské publikum prestáva čítať a zapína cs-ko. 😀

Každopádne, vráťme sa k príbehu. Je deň školského výletu na módnu prehliadku – hádam, že v Amerike je toto bežné a Nat, ktorá sníva o tom byť modelkou so sebou stiahne Harriet ako psychickú podporu. A hádajte čo sa stane, no hádajte čo najtypickejšie by sa mohlo stať. Cink, cink – jackpot! Harriet si všimne módny agent a nasilu ju vtiahne do toho anorektického bordelu, ktorému sa hovorí módny showbusiness. Harriet sa bránila ale začala o sebe pochybovať. Chce navždy zostať Šprtkou? Osamelým ľadovým medveďom v pralese? Či navždy chce byt iná ako ostatní – neobľúbená a bez zmyslu pre všetko “ženské”. Napriek tomu, že “ukradla” sen jej najlepšej kamarátky, rozhodla sa to skúsiť. My fangirl sensess are tingling! Boom! – je tu mužská postava. Keďže viem, že mužská populácia už nečíta, priznajme si to dámy. Každá z nás má alebo mala v živote takzvaného “ Levieho chlapca” ako sa spomína v tejto knihe. Neodolateľného, tajomného a tak krásneho, že sa nám podlamovali kolená a náš mozog stratil schopnosť rozumnej komunikácie. Veru, aj tu ho máme. A až tu to začalo byť zaujímavé. Niekde medzi začiatkom a stredom tejto knihy vás volačo prinúti cítiť sa zase na 15 a prežívať všetky tie nehody a pochybnosti, ktoré hlavná postava má ako keby boli vaše vlastné. Harriet odlieta do Moskvy “takpovediac na tajnáša” a podstupuje premenu zo škaredého káčatka na dokonalú labuť. No labuť v sebe ľadového medveďa nepoprie aj keď sú teraz oba biele. Ale samozrejme vždy je tu Levy chlapec, ktorý situáciu a myslím, že vlastne celú knihu nejako zachraňuje.

Poďme na štipku kritiky.

Takto kniha mala šancu dokázať, že “krása vychádza z vnútra” ( v našom svete je to niečo v čo každý dúfame 😀 ) a že “človek sa stane šťastným až keď sa zmieri sám so sebou” čo si myslím, že bolo aj zámerom tejto knihy, ale nedokázala to. Čiastočne áno, ale keď sa pozriem na príbeh ako celok vyplinie mi z toho, že Harriet začala byť šťastná až keď úplne zmenila svoj vonkajšok a začala zarábať neskutočné prachy za fotenia. To je niečo čo ma celkom sklamalo. Ale zase to som ja a overthinking je môj šport.

Harriet ako hlavná postava je príliš nereálna. Podľa seba viem koľko nehôd a katastrof dokáže nešikovný človek zapríčiniť. No neexistuje človek čo si je sebou tak istý ako bola naša hrdinka na začiatku a pritom spôsobovať pohromu kade chodí. Plus, mať krízu stredného veku v 15 rokoch je podľa mňa jemne skoro.

Celkový príbeh, ktorý bol napísaný skôr ako biblia, teraz sa už len prepisuje a pridávajú sa novodobé prvky, bolo to tu už veľa krát. Najznámejším príkladom je asi Denník Princeznej. Netvrdím, že zázraky sa nedejú, hla zmaturovala som, ale deje sa ich veľmi málo. Takže sedieť a dúfať, že sa môj život zmení k lepšiemu mávnutím čarovného prútika alebo tým, že nájdem tri oriešky je strata času.

Viac tomu asi nemám čo vytknúť.

Knižky ako je táto som čítala keď som mala 13 a presne takej vekovej kategórií by som ich určila. Veku, v ktorom sa človek snaží nájsť sám seba a identifikovať svoje miesto v spoločnosti, pretože čím je človek starší, tým viac rozumie sebe samému a táto malá rozprávočka mu do života viac bohužiaľ nedá.

Ku koncu, keď sa už mužské publikum vrátilo od nadávania na 11 ročných cheaterov, si to zhrňme.

Je to chutné, je to rozkošné, sú tam priateľstvá, prvé lásky a aj pochopenie toho, že aj keď si do zadku strčíš kvetinu nikdy nebudeš váza. Sú tam naozaj vtipné pasáže, na ktorých som sa nahlas zasmiala ale v širšom zábere – myslím, že som pre toto príliš stará, no je to vhodný darček pre vašu mladšiu sestru. Nemáte začo, nevkusné tekvičky.