„Dejiny sú plné nevysvetliteľných anomálií a toto je jedna z nich“
Renomovaný harvardský profesor prichádza do Prahy, kde má vystúpiť na prednáške doktorky Katherine Solomonovej – uznávanej bádateľky v oblasti noetiky, s ktorou ho spája nielen intelektuálne, ale čoskoro už aj intímne puto. Katherine sa práve chystá zverejniť prelomovú knihu spochybňujúcu samotné základy našej viery v povahu vedomia. Jej výskum sľubuje odhalenie, že človek možno nie je tým, za koho sa celé stáročia považoval. Pokojné dni v krivolakých uličkách starobylej Prahy však zrazu naruší brutálna vražda. Katherine zmizne aj so svojím rukopisom a Langdon sa ocitne uprostred smrtiacej hry, v ktorej figurujú tajné spoločnosti a prízračný útočník akoby vystúpil z legendárnych príbehov o Golemovi. Pátranie po nezvestnej vedkyni sa mení na adrenalínovú jazdu naprieč kontinentmi – z Prahy do Londýna a ďalej do New Yorku – kde Langdon odhaľuje skryté prepojenia medzi futuristickou vedou a pradávnymi mýtmi. Na konci tejto cesty čaká odhalenie, ktoré navždy zmení naše chápanie ľudskej mysle – i samotnú podstatu viery:
„Zázraky a tajomstvá odjakživa pôsobia ako katalyzátor nádej a Langdon im občas hovoril aviváž reality.“
Po osemročnej prestávke teda prichádza Brown so svojím šiestym príbehom o profesorovi Langdonovi a vracia sa k tomu, čo mu ide najlepšie – k rozprávaniu o posúvaní hraníc medzi náboženstvom, vedou a tým, čo sa po tisícročia skrýva v ľudskej duši.
V tieni stovežatej Prahy: Novodobý Golem a high-tech alchýmia
Na Danovi Brownovi je rozhodne niečo podmanivé a človek si neustále kladie otázku, že vie niečo viac ako my všetci. Jeho nový román „Posledné tajomstvo“, ktorý z neznámeho dôvodu slovenským prekladom stratil čaro alchymistickej symboliky (v origináli „The Secret of the Secrets“) má vyše sedemsto strán, no napriek tomu ani na chvíľu nenudí. Brown opäť dokazuje, že vie rozprávať príbehy s tempom, ktoré doslova vtiahne do víru udalostí na základe rokmi osvedčených ingrediencií: záhadná organizácia, tajní agenti, slávny expert Robert Langdon, boj o záchranu sveta – a navyše zasnežená Praha ako pôsobivé kulisy.
Román celosvetovo vyšiel 9. septembra 2025 a prináša presne to, čo od jeho tvorcu očakávame – napínavú, zrozumiteľne napísanú zábavu s dávkou mystiky, ktorá sa nehrá na viac, než čím je: inteligentným konšpiračným thrillerom, v ktorom sa prelína svet tajných služieb s predtuchami, víziami či mimotelovými zážitkami. Tentoraz však nejde o minulosť a históriu symbolov, ale o budúcnosť –o vedu, technológie a tajomstvá ľudskej mysle. Langdon zachraňuje v Prahe vedkyňu, ktorá prišla na prelomový objav o ľudskom vedomí a potom záhadne zmizla. Dej naberá tempo vraždou, výbuchom, únosom, požiarom aj scénami akoby vystrihnutým z bondoviek – vrátane profesorovho topenia v ľadovej Vltave.
A skutočne to odsýpa: napriek impozantnej hrúbke sa kniha číta prekvapivo ľahko. Dôvodom je prehľadná štruktúra a obmedzený počet postáv, čo robí dej dynamickým a zrozumiteľným. Charaktery sú jasne vykreslené, no niektoré dokážu prekvapiť. Brownova novinka je tak návratom k jeho pôvodnej receptúre na bestseller: spája vedecké hypotézy s prastarými mýtmi, technológiu s mystikou, a Prahu premieňa na symbolický labyrint vedomia.
Príbeh s realistickým zachytením miest je veľmi vizuálny, urobený na mieru filmovému strihu. Preto sa nebudeme čudovať, že producenti z Netflixu si v predstihu odkúpili autorské práva na seriál, ktorý sa na televíznych obrazovkách objaví do dvoch rokov. Spisovateľ absolvoval do Prahy šesť poznávacích ciest, poctivo konzultoval reálie s prekladateľom Petrom Onuferom a výsledok je poznať – čitateľ má chvíľami pocit, že sa spolu s Langdonom naozaj prechádza po Karlovom moste alebo zíza na ciferník orloja na Staromestskom námestí.
Rozsiahly román ponúka všetko, čo od Dana Browna očakávame – napätie, akciu a neustály virvar. Nájdeme tu prenasledovania a úteky na všetky možné spôsoby, podzemné chodby, odistené zbrane aj špiónov, ktorí sa objavujú a miznú ako tiene. Zručný pisateľ jednoducho vie, ako dávkovať adrenalín, a jeho najnovší príbeh to dokazuje v plnej miere.
Tentoraz má však román pre čitateľa osobitnú príchuť – celý sa odohráva v zimnej českej metropole. Nie v každodennej, rušnej a hlučnej, ale tej mystickej, osvietenej tajomným svetlom plynových lámp, pod ktorými akoby kráčali prízraky minulosti.
V tomto smere autor nadväzuje na dlhú tradíciu svetovej literatúry, ktorá s obľubou stvárňuje Prahu ako mystické mesto – narýchlo si spomeňme aspoň na „Pražskú čarodejnicu“ amerického spisovateľa Francisa M. Crawforda či „Pražský cintorín“ od talianskeho románopisca a filozofa Umberta Eca. Ich súčasný americký kolega túto tradíciu vedome oživuje, len ju premieňa do jemu blízkej podoby:
„V tomto čarovnom meste sa to odjakživa hemžilo záhadami, duchmi a prízrakmi.“ Brownom vyobrazená Praha pôsobí ako ideálne miesto pre symbolickú hru medzi svetlom a tieňom, medzi vedou a poverou. Je to mesto, ktoré samo dýcha príbehom – a spisovateľ z neho robí jedného z najvýraznejších „hrdinov“ románu.
Prirodzene, že sa ale Brownova Praha do istej miery odlišuje od literárnej podoby, ktoré jej vtlačili Franz Kafka, Gustav Meyrink či Umberto Eco. Kafkova metropola je dusná, klaustrofobická, plná byrokratických labyrintov a pocitu nepochopiteľnej moci, kde sa obyčajný človek stráca v tieni neviditeľného systému. Meyrinkova Praha je zase zahalená do okultného, mystického oparu, kde sa sny prelínajú s nočnými morami a každá ulička skrýva tajomstvo nadprirodzeného. Ecova Praha, najmä v „Pražskom cintoríne“, je mesto mnohých historických rovín a semiotických hier, miesto, kde sa história prelína s legendami a symboly nesú viacvrstvový význam. Talianskemu majstrovi azda najbližšia Brownova verzia, hoci čerpá z tejto bohatej tradície, je omnoho prístupnejšia a akčnejšia – dramatická a naplnená filmovou energiou, s postavami a udalosťami, ktoré čitateľa neustále vláčia naprieč mestom. Je to Praha romantická aj mystická, ale hlavne dynamická – mesto, ktoré sa stáva súčasťou dobrodružstva, v ktorom sa dej a prostredie spájajú do napínavej, symbolickej hry.
Dan Brown ako obvykle priamo nahráva na smeč pražským hotelierom, turistickým sprievodcom a cestovným kanceláriám. Turistický ruch v metropole u našich západných susedov sa tak môže tešiť na príval tých kultivovanejších návštevníkov, ktorí prídu do Prahy nie kvôli vymetaniu nočných podnikov, ale po stopách obľúbeného literárneho hrdinu.
Spisovateľ k tomu umne využíva ikonické turistické kulisy – Karlov most, barokovú knižnicu Klementina s Diablovou biblou, orloj na Staromestskom námestí, atómový kryt Folimanka či Starý židovský cintorín. Zároveň však do deja vnáša aj menej známe lokality, ako bastión U Božích muk alebo rezidenciu amerického veľvyslanca.
Neverte intelektuálnym ultras
Je zrejmé, že Dan Brown dobre pozná očakávania svojich čitateľov – rovnako jasné však ostáva, že kritikom jeho komerčné bestsellery často vadia. Tak napríklad známy britský spisovateľ indického pôvodu Salman Rushdie pri jednej príležitosti vyhlásil, že „Da Vinciho kód“ je knihou „tak hlúpo napísanou, vymyslenou a rozvrhnutou, že v porovnaní s ňou sprostosť iných kníh bledne“. Táto prísnosť autora, ktorý sa vlastným dielom sám nemúdro dostal do životu nebezpečnej situácie určite nie je namieste a môže nám do istej miery pripadať aj zlomyseľná, podobne ako aj niektoré ďalšie komentáre vzťahujúce sa k Brownovmu aktuálnemu titulu:
„Nový román Dana Browna je zábavný iba vtedy, ak nepoužijete mozog,“ píše napríklad britská kritička Jessy Crispinová v „Telegraphe“, ktorá knihe udelila iba dve mizerné hviezdičky zo šiestich.
Často sa vedie debata o tom, či sú Brownove knihy „béčkovou“ literatúrou, ale tu zjavne ide o nedorozumenie, týkajúce sa žánrového zaradenia. Dan Brown nikdy netvrdil, že píše veľkú literatúru – ponúka predovšetkým odpočinok, napätie a príbeh, ktorý sa číta jedným dychom. A práve v tom spočíva jeho osvedčený literárny fortieľ. Kto od neho očakáva akúsi odbornú štúdiu, bude sklamaný. Kto však hľadá akčný román so štipkou mystiky, dostane presne to, čo chce.
„Zaujímavou otázkou, ktorú si o ňom môžeme položiť, nie je to, čo Brown ako spisovateľ robí zle, ale čo robí správne. Pretože niečo robí správne,“ konštatuje „The Guardian“, ktorý inak ale kritizuje spisovateľovu údajnú nedokonalosť.
„Je to nákazlivé,“ pripája sa recenzent Ron Charles na stránkach „The Washington Post“, podľa ktorého si Dan Brown tvorbu novej knihy zjavne užil a odhaľuje spisovateľovo eso v rukáve. „Časť úspechu tohto svižného románu spočíva v tom, že tieto postavy stihnú pred obedom viac, než som ja stihol za celý rok.“
„Brownov nový román je možno jeho doposiaľ najambicióznejším počinom: hutný thriller, ktorý je zároveň úvahou o povahe ľudského vedomia a jeho možnej budúcnosti,“ priaznivo hodnotí Marc Weingarten pre „Los Angeles Times“.
Napriek niektorým neprajným hodnoteniam, aké sa objavili v recenziách od „intelektuálnych ultras“, ako ich nazýva česká publicistka Lenka Hloušková, treba priznať, že Dan Brown vie presne, čo robí – a pre čitateľa, ktorý hľadá pútavý príbeh, je „Posledné tajomstvo“ výbornou voľbou. Pokiaľ mu kritici vyčítajú „absurdné pasáže“ alebo „zjednodušený štýl“, paradoxne práve to môže byť dôkazom Brownovho špičkového remesla: dokáže udržať napätie a tempo na sedemsto stranách. Dostávame svižný, dobrodružný, miestami mystický príbeh, ktorý nás vtiahne do deja a nedovolí odložiť knihu.
Spisovateľ tu zároveň prejavuje cit pre detail a autenticitu: od pražských uličiek a historických lokalít po odborné a kultúrne odkazy, ktoré obohacujú dej bez toho, aby spomaľovali jeho rytmus. Kto vníma literatúru ako skúšku intelektu, môže mentorsky kritizovať, no kto ocení umenie rozprávať napínavý príbeh s jasnou štruktúrou a presne načasovanými zvratmi, zistí, že Brown robí práve to, čo robí správne.
„Posledné tajomstvo“ tak nie je len ďalším komerčným bestsellerom na polici v kníhkupectvách – je to román, ktorý spojuje akciu, mystiku a vedu do dynamického celku, ktorý si čitateľ užije od prvej po poslednú stranu.
Do rúk sa nám tak dostáva príbeh, ktorý je napriek odvážnej fabule predsa len prekvapivo uveriteľný a opiera sa okrem iného o poznatky neurovedy. Niektoré odborné pasáže môžu pôsobiť až nadbytočne, ale buďme veľkorysí a vnímajme autora ako intelektuála so širokými záujmami, ktorý sa vedomosťami nielen rád pochváli, ale ich aj zmysluplne zapojí do výstavby deja.
Isteže, podobne ako všetci autori, má aj Dan Brown slabšie i silnejšie stránky, ktoré už po tej sérii kníh dobre poznáme. Miestami nemilo prekvapí ošúchanými rozprávačskými trikmi či trochou toho amerického fanfarónstva, ale zároveň je vynikajúco zorientovaný v témach, o ktorých píše, pričom ich dokáže pútavo a zrozumiteľne prerozprávať. A keď sa dej opäť rozbehne na plné obrátky, hneď si spomenieme, prečo je autorovo meno synonymom pre napätie – gradáciu a dynamiku príbehu ma suverénne v rukách. O úspešnosti jeho tvorivých metód nemusíme vôbec pochybovať – veď len z jeho „Da Vinciho kódu“ sa od roku 2003 predalo viac ako 80 miliónov výtlačkov.
Roberta Langdona si nedáme!
Keď sa českí čitatelia dozvedeli, že sa dej najnovšieho románu ich obľúbeného autora bude odohrávať v Prahe, mnohí zrejme očakávali návrat k historickým záhadám – české dejiny s husitským hnutím, renesančnými čarodejmi, alchymistami a hľadačmi Kameňa mudrcov k tomu priam pozývajú. Spisovateľ sa na ich počudovanie ale zjavne vydal inou cestou. Tentoraz sa sústredil na parapsychológiu a dopral väčší priestor Katherine Solomonovej, profesorke noetiky s neskrývanými sympatiami k hnutiu new age:
„Bola milá, skromná, neskutočne pohotová a najmä ako stvorená na marketingovú kampaň. Vyznačovala sa vzácnym spojením šarmu a krásy, ideálnou kombináciou pre autorku storočia, v ktorom sa všetko točí okolo sociálnych médií.“
Podľa noetikov naše poznanie a informácie, ktoré používame, nie sú výhradne produktom individuálnej mysle, ale vychádzajú z obrovského, voľne prístupného kolektívneho vedomia – pritom je v podstate jedno, či ho tradične považujeme za akášické záznamy, kozmické vedomie, transcendentálne myslenie alebo modernou terminológiou za jednotné informačné pole:
„Vedomie nie je výsledkom činnosti mozgu, ale základným stavebným kameňom celého vesmíru, podobne ako priestor, čas a energia, ba dokonca, že vedomie nesídli v tele.“
Katherine Solomonová tvrdí, že ak by sa vedcom podarilo cielene upraviť aktivitu kyseliny gama-aminomaslovej (GABA) v mozgu tak, aby sa podnety z nelokálneho vedomia menej filtrovali, mohlo by to ľudstvu otvoriť nevídané možnosti: „GABA je ochranná vrstva, ktorá pred mozgom zadržiava skúsenosti, aké by sme nezvládli. V istom zmysle limituje rozsah nášho vedomia. Táto jediná chemikália možno spôsobuje, že nevnímame realitu v skutočnej podobe.“
Rukopis doktorky Solomonovej však za mimoriadnych okolností zmizne z dobre zabezpečených serverov newyorského vydavateľstva. Langdon s Katherine sa čoskoro kvôli výsledkom jej výskumu ocitajú v ohrození života a zapletú sa do dovtedy netušených konšpirácií.
Na rozdiel od „Inferna“ či „Da Vinciho kódu“ nehrá skrytá symbolika v „Poslednom tajomstve“ až takú dôležitú úlohu pri riešení zložitého prípadu. Aj keď sa tu objavujú časté alúzie na alchymistické symboly, enochiánske písmo, či obskúrne stredoveké rukopisy, hlavnou témou ostáva odveká filozofická otázka: Čo vlastne znamená ľudské vedomie?
„Ocitli sme sa na križovatke v kritickom bode poznania, takže čoraz širší okruh najmúdrejších hlavičiek súčasnosti – neurovedcov, fyzikov, biológov, filozofov – nemá na výber a akceptuje nepríjemnú pravdu. Naše zabehnuté vedecké postupy už nestačia na to, aby vysvetlili fungovanie mysle. Nastal čas na nový model. Nastal čas, aby sme priznali, ž nepoznáme odpoveď na základnú otázku: Kde majú pôvod naše myšlienky, vlohy, nápady?“
Tento posun pridáva románu dodatočný intelektuálny výtlak, ktorý niektorým predchádzajúcim Brownovým knihám možno predsa len chýbal. Namiesto riešenia šifier ukrytých v dávnych umeleckých dielach dostávame filozofické dilemy – pomalšie, náročnejšie, no bohatšie na reflexiu. Chvíľami môže tento prístup pôsobiť trochu únavne, no zároveň ukazuje odvahu autora, ktorý sa rozhodne opustiť vyjazdené koľaje a pozvať nás na cestu za prahom ľudskej mysle – s Prahou ako symbolickou mapou vedomia.
A keď sme už pri tom: Langdonovu vášeň pre symboly a ich významy by nepochybne ocenil aj iný celosvetovo známy taliansky profesor, ktorý vo svojich dielach rád staval intelektuálne hry na semiotike a prepletení symboliky s tajomstvom. Ku každej situácii pristupuje Langdon s obvyklou eleganciou, brilantnosťou a odvahou, pričom schopnosť dešifrovať symboly a odhaliť skryté spojenia je naďalej jeho doménou.
Brownove diela oproti svojim predchodcom či napodobiteľom prinášajú jeden zásadný inovatívny prvok. Kým väčšina pop-kultúrnych hrdinov na spôsob Indiana Jonesa, Nathana Drakea či Lary Croftovej naháňa materiálne alebo mystické poklady, jeho príbehy sa načierajú hlbšie pod hladinu reality: Langdon a jeho spojenci sa snažia odhaliť, čo by mocní (a nie vždy známi) tohto sveta radi utajili alebo potlačili.
Pre nás to znamená, že Brown opäť stavia dej na konflikte medzi vedomosťami a mocou, medzi odhalením pravdy a jej utajovaním – a to dodáva románu nielen napätie, ale aj intelektuálny rozmer presahujúci obvyklý dobrodružný naratív.
V tejto kombinácii by určite našiel potešenie aj Umberto Eco. Rovnako ako tvorca „Foucaltovho kyvadla“ vo svojom semiotickom pohrávaní sa s čitateľom, aj Dan Brown pracuje s významami a symbolmi ubiehajúcich v cválajúcom rytme dobrodružného románu. Každá stopa, každá indícia, každý drobný znak, ktorý bystrý akademik objaví, má svoj význam a prispieva k celkovému napätiu – intelektuálny pôžitok tu kráča ruka v ruke s filmovým tempom a dramatickým vyústením deja.
Takto to bolo v „Da Vinciho kódom“ s Kristovým potomkom alebo v „Pôvode“ s teóriami o vzniku sveta – a presne túto dynamiku nachádzame aj v „Poslednom tajomstve“. Zápletka je tu vystavaná okolo poznania, že „smrť nie je koniec. Je pred nami ešte dlhá cesta, no dnešná veda už pracuje s dôkazmi, že týmto sa to nekončí. To je ten odkaz, ktorý by sme mali hlásať do sveta, najväčšie tajomstvo zo všetkých.“
Arcanum arcanissimum. A na konci ostáva láska
V posledných rokoch sa Dan Brown postupne presúva od klasickej „symbolickej“ línie k technologickému thrilleru. „Posledné tajomstvo“ nie je v tomto smere výnimkou, keďže sa vo veľkej miere venuje rizikám modernej technológie, experimentom so zmenenými stavmi vedomia či digitálnym hrozbám. Je to o pozoruhodnejšie, že „Langdon sám sa považuje predovšetkým za luddistu – odporcu moderného pokroku a stúpenca klasického vzdelania s rezervovaným postojom k všetkému novému.“
Lúštenie symbolov je tu teda až na druhom mieste, zato na nás zo stránok vyskočia komerčné značky častejšie je milé. Že to ale nemusí byť až tak smrteľne vážne, dokazuje Langdonova irónia vo chvíli, keď sa pozerá na spotvorené logo Starbucks (vtipnú pointu neprezradíme) alebo sa dozvedáme, prečo americkí armádni zdravotníci dodnes používajú vo svojom logu Merkúrovu palicu namiesto Asklépiovej.
Napriek všetkým inováciám ale Dan Brown zachováva čitateľským úspechom overenú schému: Langdon, rébusy ukryté v histórii a legendách, hrozba zasahujúca do prítomnosti i budúcnosti a naháňačky v kulisách veľkolepých pamiatok. Tento model fungoval už v „Da Vinciho kóde“ či „Anjeloch a démonoch“ a rovnako dobre funguje aj dnes – kombinácia napätia, dobrodružstva a intelektuálnych náznakov zostáva stálym lákadlom pre čitateľov.
Hoci osnova príbehu pôsobí povedome, Dan Brown ju invenčne obmieňa tým, ako kombinuje noetiku – vedu o ľudskej mysli – s modernou mytológiou. Langdon, zvyčajne sa pohybujúci vo svete stredovekých šifier je tentoraz konfrontovaný s prienikom dvoch svetov: sofistikovanou vedou a pradávnymi pražskými legendami, ktoré sa v brutálnej forme zhmotňujú. Otázka pôvodu vedomia sa ako červená niť ťahá celým príbehom, dodáva mu filozofickú hĺbku a núti čitateľa hĺbať nad podstatou schopnosti myslieť:
„Vedomie je čosi ako streamovacia služba a mozog sa prihlási na odber.“
Alebo inak povedané:
„Mozog je vlastne len prijímač – hoci nesmierne komplexný a úžasne pokročilý –, ktorý si vyberá jeden špecifický signál z cloudu globálneho vedomia. No a globálne vedomie je ako nepretržitý signál wi-fi, kompletný a neprestajne dostupný, a nie ej podstatné, či ste práve pripojený.“
To, čo „Posledné tajomstvo“ odlišuje od predchádzajúcich Langdonových dobrodružstiev, nie sú len malebné pražské scenérie, ale predovšetkým jedinečné gnozeologické postrehy. Dan Brown umne prepája svet vedy, sústreďujúcej sa na skúmanie ľudskej mysle a jej evolúcie, s prastarými tajomstvami. Autor nás pritom zasvätene sprevádza svetom molekulárnej biochémie a mozgových procesov, ktoré by mohli nanovo definovať naše chápanie vedomia:
„Mimotelové skúsenosti dokazujú, že naše vedomie sídli mimo mozgu a z toho dôvodu prežíva aj po smrti. A to je vlastne, hoci inými slovami, posmrtný život.“
Patrí už akosi k podstate veci, že Dan Brown svojim čitateľom obvykle prílišný priestor na vydýchnutie nedáva. Už od prvých stránok „Posledného tajomstva“ nám servíruje to, čo mu ide najlepšie: akciu, konšpiračné teórie, mystiku a špekulácie o tom, ako svet funguje, alebo by mohol fungovať. Tentoraz sa však objavuje prvok, ktorý mierne vybočuje z doterajšej šablóny – romantika.
Napriek zložitosti deja a množstvu odborných a historických termínov zostáva totiž „Posledné tajomstvo“ prekvapivo intímne. Citová väzba Roberta Langdona ku Katherine pôsobí prirodzene a ľudsky. Ich vzájomný vzťah je zrelší a komplikovanejší než v predchádzajúcich dieloch. Nejde len o záchranu vzácneho rukopisu, ale aj o hľadanie seba samého vo vzťahu k tomu druhému.
„Posledné tajomstvo“ teda suverénnym spôsobom ukazuje, že Dan Brown dokáže inovatívne posúvať hranice konšpiračného thrilleru. Zároveň kniha ponecháva otvorenú otázku: je toto naozaj posledné Langdonovo dobrodružstvo, alebo môžeme očakávať, že jeho dôvtipnosť a schopnosť lúštiť symboly ho opäť postavia proti temným silám, ktoré nám chcú zamlčať pravdu?
Miloš Jesenský
Dan Brown: Posledné tajomstvo. Z anglického jazyka preložil Matúš Kyčina, Ikar, Bratislava 2025, 732 s.
