Český plastelínový sen, ktorý sa premenil na nočnú moru
Česká hra Hlína prichádza ako experiment, ktorý balansuje na hranici medzi umením, interaktívnym filmom a videohrou. A hoci ide len o krátky, približne 40–45 minútový zážitok, stihne vám poriadne zaliezť pod kožu – ako depresívna rozprávka o živote, ktorý sa rozpadá medzi smenami, pivom a nenaplnenými snami.
V úlohe mladíka Olivera sa ocitáte v mestečku Hlína, kde sa život zastavil kdesi medzi šedou továrňou, autobusovou zastávkou a miestnou krčmou. Zatiaľ čo jeho priateľka odchádza hľadať šťastie inde, on musí zostať, starať sa o matku a drieť za pásom, aby vôbec prežili. Každý deň je rovnaký – vstávať, makať, utopiť zúfalstvo v alkohole a zaspávať s vedomím, že zajtra to bude rovnaké. Lenže rutina sa začne rozpadať, realita sa láme a prichádzajú zvláštne, až snové momenty, ktoré z hry robia niečo viac než len depresívny simulátor pracovného života.
Z hľadiska spracovania ide o absolútny unikát – celé prostredie, postavy aj predmety sú ručne modelované z hliny a animované pomocou stop-motion techniky, teda po starom, snímok po snímke. V ére 3D enginov a umelej inteligencie je to malý zázrak a pocta remeslu. Výsledok pôsobí surovo, hapticky a znepokojivo realisticky – ako nočná mora z plastelíny. Každý záber dýcha ťažkou atmosférou, ktorá pripomína surrealizmus Švankmajera, melanchóliu Lyncha a socialistickú realitu Hrota.
Aj keď Hlína vyzerá ako hra, v skutočnosti ide o umelecký projekt. Herná zložka je minimálna – niekoľko rozhovorov, krátka minihra za pásom, pár interakcií v meste. Na papieri pôsobí jednoducho, ale práve táto monotónnosť a obmedzenosť sú zámerom. Autor vás necháva prežiť psychické vyhorenie z rutiny doslova na vlastnej koži. Keď Ollie zaspáva pri práci, zaspávate s ním. Keď mu klesá výplata a motivácia, cítite to aj vy.
Hudobná stránka je výborná – ambientné motívy pripomínajú Twin Peaks a výborne dotvárajú tiesnivú atmosféru. Dialógy sú len mumlaním bez zmyslu, čo ešte viac umocňuje dojem odcudzenia. Bohužiaľ, technická stránka za umeleckou víziou zaostáva – hra má problémy s optimalizáciou, občasnými bugmi a vyššie hardvérové nároky pôsobia neprimerane na tak malý projekt.
Najväčšou slabinou Hlíny je však jej dĺžka. Po zhruba 40 minútach je koniec a aj keď ide o silný, esteticky dokonalý zážitok, zostáva po ňom pocit nenaplnenosti. Svet, ktorý autor vytvoril, si pýta viac – viac priestoru, viac hrateľnosti, viac príbehu. Hlína tak pôsobí skôr ako technické demo, pilot k niečomu väčšiemu, čo zatiaľ neprišlo.
Napriek tomu je Hlína dôležitá. Je to dôkaz, že aj malé české štúdio dokáže priniesť niečo, čo by sa nestratilo na festivale experimentálnych hier alebo v galérii digitálneho umenia. Nie je to zábava, nie je to únik – je to skúsenosť. Nepríjemná, ťaživá, ale nezabudnuteľná.
Ak teda čakáte ďalší Neverhood, pripravte sa na jeho temné dvojča – Hlínu, ktorá namiesto úsmevu prináša melanchóliu, namiesto farieb hnedé tiene a namiesto šťastia realitu, z ktorej sa len tak ľahko nepreberiete.
Hlína je ako umelecký film – krátky, zvláštny, ale plný emócií. A hoci sa pri ňom nezabavíte, budete o ňom ešte dlho premýšľať.
Ďakujeme autorovi za poskytnutie kľúča na recenziu!
Trailer:
Co je Hlína?
