Niekedy stačí detská odvaha, aby sa zmenila na obetavý čin. Desaťročný Erich von Däniken (1935 – 2026) sa počas vojny vydal na riskantnú cestu cez hranice do nacistického Nemecka, aby ochránil priateľa a odhalil tajomstvá, ktoré mu navždy zmenili pohľad na svet. Jeho prvá veľká výprava do neznáma bola kombináciou odhodlania, zvedavosti a neochvejnej lojality – vlastností, ktoré ho neskôr sprevádzali po celý život.
O odvahe a statočnosti
Pri spomienke na svetoznámeho švajčiarskeho spisovateľa sa často hovorí o jeho odvahe myslieť inak a klásť otázky tam, kde sa iní uspokoja s hotovými odpoveďami. Menej sa však zmieňuje, že táto odvaha sa začala formovať už v jeho detstve – v konkrétnych situáciách, ktoré neboli ani romantické, ani bezpečné, a ktoré by mnohým dospelým pripadali neriešiteľné.
Jedna z týchto príhod sa odohrala v závere druhej svetovej vojny, keď bol Erich ešte desaťročným chlapcom. Mal o dva roky staršieho spolužiaka Lothara, pochádzajúceho z nemeckej rodiny. V neutrálnej krajine pod Alpami, ktorej sa vojnové besnenie až tak výrazne nedotklo to bolo postavenie s nežiaducou pozornosťou či priam podozrievaním – a Lothar sa často stával terčom posmechu a šikanovania. Vtedy Erich, hoci ešte chlapec, cítil, že musí zasiahnuť.
„Lothar a ja sme boli veľkí priatelia,“ vysvetľoval po rokoch svojmu životopiscovi Walterovi Griederovi (1930 – 2003), z ktorého knihy „Po stopách jedného fenoménu“ sa napokon o tejto epizóde dozvedáme. „Neustále som sa ho zastával, pretože toho chudáka si spolužiaci takmer neprestajne doberali, ba napokon ho až týrali. V tom čase nebolo vo Švajčiarsku vôbec jednoduché byť synom Nemca.“
Situácia Lotharovej rodiny bola tragická. Jeho matka sa musela prebíjať vojnovými rokmi sama, starajúc sa o chlapca a jeho ešte mladšiu sestru. Otca odviedli do wehrmachtu a vojna ho zaviala až do Ruska, pričom rodina stratila s ním akýkoľvek kontakt.
Keď sa Lothar jedného dňa zmienil o otcovej rodine v Tribergu, malej dedinke v Schwarzwalde, zrodil sa v Erichovej mysli odvážny plán. Chceli zistiť viac – a rozhodli sa prekročiť hranice do Nemecka nelegálne. Nevedeli, čo ich tam čaká, len tušili, že cesta bude nebezpečná.
„Dohodli sme sa, že keby sa nás niekto pýtal, povieme mu, že hľadáme huby. Ale s bezmála námesačnou istotou sme nepozorovane prešli cez hranice.“
Cez hranice do neznáma
Ich putovanie bolo plné úzkosti. Hlboké a tmavé lesy, po zuby ozbrojené nemecké stráže s vlčiakmi na každom kroku, každý šuchot suchého lístia pod nohami mohol byť osudným. Ako v indiánskych románoch Karla Maya sa chlapci s búšiacimi srdcami zakrádali cez lúky, nečujne prebiehali lesné čistiny, aby sa potom skrývali za každým stromom a ostražitým pohľadom sledovali každý podozrivý pohyb v húštinách.
Podarilo sa. Keď dorazili do Singenu, čakalo ich preplnené nástupište. Vlak do Tribergu, ktorý prišiel k perónu, bol okamžite obľahnutý davom ľudí tlačiacich sa do vagónov. Chaos a lomoz bol ohlušujúci.
„Bolo to jednoducho strašné!“ spomínal neskôr spisovateľ. Bez platných lístkov chlapci nemohli na strážené nástupište. Po chvíli premýšľania sa však predsa len vynašli:
„Davy ľudí sa chceli dostať do tej istej súpravy. Tá masa nás tlačila dopredu a občas jeden z nás pri strážnom domčeku zvolal: „Lístok!“ Potom sme obaja začali jednoducho volať do davu: „Oci… máš naše lístky?“ A tak sme sa pretlačili cez kontrolu a ocitli sa síce na správnom nástupišti, ale už nešiel žiadny vlak.“
Noc strávili v preplnenej čakárni, ktorá sa zmenila na núdzovú nocľaháreň. Ľudia sa vystreli len tak na zemi prikrytí dekami, ktoré im rozdali milosrdné sestry Červeného kríža. Starí ľudia posediačky podriemkavali a matky kolísali plačúce deti v náručí. Budúci literát na tento zúfalý výjav nedokázal nikdy zabudnúť:
„Tam som prvýkrát v živote videl, ako ľudia ležia krížom-krážom na podlahe. To všetko na mňa hlboko zapôsobilo a pomyslel som si: „To sú ale chudáci!“
Koniec dobrý, všetko dobré
Ráno pokračovali cez Villingen do Tribergu. Hľadali dom Lotharových príbuzných a našli ho rýchlo, no odpoveď na otázku o otcovi nedostali. Po radostnom zvítaní ostala rodina zaskočená:
„A odkiaľže je tento Erich? Veď to je švajčiarsky chlapec! A ako ste sa vlastne dostali cez hranice, keď sú teraz nepriechodné?“
Príbuzní sa obávali o bezpečnosť chlapcov a zalamovali nad nimi rukami: „Ericha už určite hľadajú jeho rodičia! Čo ste to len vyviedli? Veď teraz sa nedá ani telefonovať z Nemecka do Švajčiarska.“
Až vtedy si Erich s Lotharom uvedomili, do akej šlamastiky seba i ostatných vlastne dostali. Hoci boli len nejakú pol stovku kilometrov od švajčiarskej hranice vojna stále trvala a boje prebiehali hlboko v nemeckom vnútrozemí. Navyše sa vo vysielaní Rádia Beromünster objavila naliehavá správa o pátraní po dvoch stratených školákoch zo Schaffhausenu. Lotharovmu starému otcovi sa napokon predsa len podarilo kontaktovať švajčiarske úrady a po pár dňoch si do Tribergu po stratencov prišli dve vojačky spojeneckej armády, aby ich džípom odviezli na hranicu pri Ramsene.
„Švajčiarski pohraničníci nás bez veľkých rečí strčili do požiarnej zbrojnice,“ vybavoval si túto scénu vo svojich spomienkach Erich von Däniken. „Sedeli sme tam v tme dve či tri hodiny, bolo to strašné a smutné. Neskôr sme začuli ťažké kroky, potom zaštrngali kľúče a dvere sa otvorili. Vo dverách stál otec a bez slova ma objal.“
Po návrate do Schaffhausenu sa k tomuto dobrodružstvu nikto nevyjadroval, akoby sa vôbec nič nestalo. Hoci to mohlo mať vážne následky a rodine pripravilo krušné chvíle, nepadlo na túto tému ani jediné slovo.
Bolo to hrdinstvo? Sotva. Bola to detská nerozvážnosť? Možno, ale súčasne i niečo viac, čo prevyšuje nemalé nebezpečenstvá, ktorým dvaja priatelia spoločne čelili a odôvodnené obavy, ktorým svojich najbližších vystavili: svedectvo o Erichovej priateľskej, zvedavej a súcitnej povahe, ktorou sa bude po celý svoj život vyznačovať.
Za nejaký čas prišiel do školy fotograf, aby odfotografoval triedu. Erich sa na snímke nápadne pozerá úkosom. Triedny učiteľ si to všimol a predniesol čiernym humorom korenenú poznámku: „Erich nám zase poškuľuje po Ríši!“
Nie je to teda iba chlapčenská príhoda z posledného roku druhej svetovej vojny na nemecko-švajčiarskom pomedzí. Je to prvý náznak charakteru tvorivého autora, ktorý sa nikdy nezmieril s hranicami – geografickými, ani mentálnymi. A práve týmto spôsobom sa rodil životný príbeh Ericha von Dänikena, aby neskôr oslovil milióny čitateľov svojou zvedavosťou a odvahou premýšľať inak.
Miloš Jesenský
Foto prevzaté z knihy Waltera Griedera: Erich von Däniken. Auf den Spuren eines Phänomens, Hans Erpf, Bern – München 1993.
