Clive Barker’s Hellraiser: Revival konečne prináša nekompromisnú adaptáciu cenobitského mýtu so samotným Dougom Bradleym ako Pinheadom, no kritika by túto hru namiesto osláv radšej ignorovala.

Hellraiser Revival nie je žiadnym okrajovým nezávislým projektom ani lacnou povrchnou záležitosťou, ale plnohodnotným titulom, ktorý vznikol v priamej a úzkej spolupráci so samotným autorom predlohy a hororovým vizionárom Cliveom Barkerom. Hra nás uvádza do temného, hutného a vizuálne úchvatného sveta, v ktorom postava Aidana prostredníctvom manipulácie so záhadnou konfiguračnou kockou (slávnym puzzle boxom, Lament Configuration) pátra po svojej nezvestnej priateľke Sunny. Táto cesta ho nevyhnutne privádza do krížovej cesty s desivým iným svetom a samotným obávaným Pinheadom. Obrovským lákadlom pre verných fanúšikov a nespochybniteľným dôkazom absolútnej autorskej autenticity je pritom fakt, že ikonického Pinheada v hre nadaboval priamo pôvodný filmový herec Doug Bradley, čím projekt vzdáva hlubokú, vernú a dlho očakávanú poctu klasickej filmovej sérii.


Aby sme však hru pochopili v jej plnom kontexte, je nevyhnutné pozrieť sa na korene celej značky, ktoré siahajú do roku 1986, kedy Clive Barker publikoval svoju prelomovú novelu The Hellbound Heart (v slovenskom a českom prostredí známu aj ako Hellraiser), a na následnú kultovú filmovú sériu započatú roku 1987 (naposledy 2022). Barkerova tvorba nikdy nestávala na lacnom prvoplánovom strašení, bezdôvodných ľakačkách či obvyklých hororových klišé. Podstatou Hellraiseru bola vždy nekompromisná a hlboká filozofická sonda do najtemnejších zákutí ľudskej túžby, v ktorej sa hranice medzi extrémnym utrpením a extázou úplne stierajú. Cenobiti tu nevystupujú ako obyčajní monštruózni vrahovia zo slasherov, ale ako akýsi „teológovia a estetici bolesti“, bytosti, ktoré bolesť a slasť vnímajú v jej najčistejšej, hoci pre človeka zničujúcej podobe.

Práve v tejto imerzívnej a atmosférickej hĺbke možno Hellraiser Revival prirovnať k temným filozofickým míľnikom FPS/hororového žánru, akými sú BioShock či System Shock. Podobne ako Rapture či stanica Citadel neboli len pasívnym pozadím, ale nositeľmi konkrétnej ideológie (objektivizmu či nadvlády umelej inteligencie SHODAN), aj Labyrint v Hellraiser Revival predstavuje ucelený svet s vlastnou nemilosrdnou ontológiou. Hra vás núti vnímať prostredie nie ako prekážkovú dráhu, ale ako živý, dýchajúci organizmus, kde má každý prvok svoj rituálny význam. V tomto smere hra veľmi verne a citlivo zachováva atmosférický a tematický základ predlohy. Na druhej strane to so sebou nesie aj isté nevyhnutné úskalie pre skalných znalcov tohto univerza. Pre dlhoročných fanúšikov kníh a filmov môže byť príbehová línia do určitej miery predvídateľná. Ak túto mytológiu, fungovanie Labyrintu a motivácie Cenobitov dôverne poznáte, s veľkou pravdepodobnosťou budete od úvodných sekúnd presne tušiť, aké pravidlá v tomto svete platia, aké nebezpečenstvá hrozia pri otvorení kocky a kam speje osud ústredných hrdinov, čo môže prirodzene mierne otupiť moment prekvapenia či celkové naratívne napätie.

V širšom porovnaní s inými hrami na trhu a v kontexte celého súčasného herného priemyslu je pritom priam zarážajúce, s akou rezervovanosťou, tichom a alibizmom pristúpila k tomuto dielu časť domácej aj zahraničnej odbornej (hernej) kritiky. Mnohé veľké weby a domáce herné portály túto hru v podstate úplne obišli a odmietli ju recenzovať, čo pôsobí absurdne a pokrytecky, keď sa pozrieme na to, aké visualné a tematické extrémy sú bežne akceptované v iných hrách. Stačí sa pozrieť na nezávislý fenomén Fear & Hunger, ktorý bez okolkov a s plnou vážnosťou pracuje s totálnou nihilizáciou ľudského tela, kanibalizmom, sexuálnym násilím a psychologickým rozkladom ako s legitímnou hernou mechanikou, a predsa ho odborná verejnosť analyzuje a oceňuje pre jeho nekompromisnosť. Alebo sa pozrite na multimiliónové, kritikou a hráčmi bezvýhradne zbožňované projekty typu Baldur’s Gate 3 či Cyberpunk 2077, kde sú explicitná erotika, detailné modifikácie tiel, bizarné interspecies vzťahy a otvorené intímne scény oslavované ako vrchol slobodného autorského vyjadrenia a vyspelosti média.

Prečo teda práve Hellraiser Revival v niektorých recenzentoch vyvoláva takú „paralýzu“, odstup a pocit, že prekračuje nejakú pomyselnú morálnu čiaru? Hlbšou analýzou prichádzame k záveru, že hlavným dôvodom ignorácie či odmietania zo strany médii je jednak senzáciechtivosť (informovali o hre roky prostredníctvom „noviniek“) ale najmä neschopnosť alebo lenivosť oddeliť rafinovanú estetiku tela a autentický barkerovský koncept, ktorý posúva hranice temnoty, od lacného a prvoplánového zhnusenia. Digitálne herné média teda často zlyhávajú pri uchopení tém, ktoré nespĺňajú šablónovité predstavy o „bezpečnom“ či mainstreamovo akceptovateľnom horore. Hra totiž nepoužíva vizuál plný mäsa, hákov a kovu na to, aby lacno šokovala tínedžerské publikum, ale preto, aby vytvorila hmatateľnú, tiesnivú atmosféru labyrintu, v ktorom sú pravidlá ľudskej dôstojnosti a morálky definitívne prepísané starým a nemenným zákonom Cenobitov.

Z hľadiska hrateľnosti a mechaník stavia titul na poctivých, staromilských žánrových FPS/hororových základoch, kde hráči kombinujú mystické schopnosti puzzle boxu s taktickým arzenálom zbraní a nutnosťou prežiť v nehostinnom prostredí plnom zradných kultistov a fanatických služobníkov pekelnej ríše. Autori tento koncept úspešne posúvajú do moderného herného prostredia prostredníctvom plynulého ovládania, presnej odozvy a premysleného rozhrania, ktoré úspešne odstraňuje frustrujúce prvky minulosti bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom obetovalo pôvodnú atmosféru, ťaživosť a výzvu. Samotné súboje vyžadujú dôsledné taktické plánovanie, pretože každé stretnutie s obrancom labyrintu alebo priame konfrontácie sú skúškou nielen vašich fyzických zdrojov, ale predovšetkým krehkej psychickej odolnosti postáv.

Vizuálna stránka hry vytvára autentické klaustrofobické peklo, v ktorom sa chladný priemyselný kov mieša so zvyškami organických tkanív, šliach a kožených postrojov, čo vizuálne presne a bezvýhradne vystihuje unikátnu estetiku Barkerovho sveta. Zvukový dizajn celú túto tiesnivú atmosféru uzatvára do majstrovského celku – namiesto lacných, predvídateľných ľakačiek tu dominujú hlboké industriálne drony, kovové škrípanie reťazí a tiché, rituálne šepoty, ktoré hráčovi rezonujú v mysli ešte dlho po vypnutí samotnej hry.

Hellraiser Revival nakoniec predstavuje smelý, hlboký a esteticky vycibrený návrat k temným koreňom hororového žánru. Okrem nesporných kvalít navyše pozitívne prekvapuje aj rozumne nastavenou cenovou politikou – namiesto predražených štandardov moderných AAA hier s ošúchanými franšízovými značkami prichádza s férovou a prístupnejšou cenou pre širšie publikum. Dokazuje tak, že videohry môžu byť plnohodnotným, dospelým a umelecky ambicióznym nosičom závažných filozofických tém, pokiaľ sa dokážu definitívne povzniesť nad falošnú morálku, alibizmus a strach z vlastného tieňa.

