Filmový Silent Hill rozhodne nie je tiché miesto ani po 20 rokoch, ale vyšplhal sa na kopček nad svoju legendárnu hernú predlohu? Film režíroval Christophe Gans, ktorý už jeden Silent Hill preniesol na plátno v minulosti, v roku 2006.
Príbeh nového filmu, „Return to Sillent Hill“ (alebo: „Silent Hill: Nočné mory“, ak chcete) sa rozbieha počas letnej búrky, keď maliar James Sunderland stretne svoju tajomnú Mary – no rýchlo zistíme, že ide len o trýznivý výjav z jeho zlomenej mysle. James sa preberá na podlahe baru, psychicky na dne, a až ručne písaný odkaz od Mary ho donúti vyraziť na miesto, ktoré kedysi nazývali domovom: mestečko Silent Hill. Vstup je zatarasený, no James pokračuje pešo cez cintorín a klesá čoraz hlbšie do pustého, postapokalyptického mesta, kde sa hranica medzi realitou a nočnou morou rozpadá. Na ceste za Mary ho čakajú ikonické monštrá — Armless, Pyramid Head a ďalšie…
Return to Silent Hill od Christophe Gans je pokus o návrat k legendárnej hororovej atmosfére Silent Hillu, tentokrát s jasným odkazom na hru Silent Hill 2, jednu z najváženejších psychologických hier vôbec. Film na prvý pohľad pôsobí ako poctivá adaptácia – ulice sú zahalené do mliečnej hmly, prázdnota mesta je stiesňujúca, monštrá vyzerajú fantasticky vďaka praktickým efektom (niektoré však zbytočne kričia hnusnou 3D grafikou) a dokonca aj tie najikonickejšie tvory sú prenesené s veľkým vizuálnym rešpektom. Lenže hneď pri hlbšom sledovaní je zrejmé, že film síce presne kopíruje vzhľad Silent Hillu, ale nedokáže preniesť to, čo robilo hru silnou: psychologický význam. V hre je mesto živou metaforou Jamesovej viny, strachu, popretých spomienok a duševného rozkladu. Každá nemocnica, každá chodba, každý stiesnený priestor niečo znamená. Vo filme však Silent Hill pôsobí skôr ako kulisa než ako zrkadlo postavy – je to miesto, ktoré má byť desivé samo o sebe, nie niečo, čo vyrastá priamo z Jamesovej hlavy. Preto atmosféra pôsobí síce pekne, ale nie až tak znepokojivo ako v predlohe.
Rovnaký problém sa týka aj samotného Jamesa. Herný James Sunderland je tichý, uzavretý, plný rozporov, a hráč postupne zisťuje, že nič, čo robí, nie je úplne čisté. Je to postava, ktorá sa nedá hneď pochopiť – až postupným hraním sa skladajú kúsky jeho psychiky. Filmový James je oveľa priamejší: jeho motivácie sú rýchlo vysvetlené, jeho emócie sú na povrchu a film často jasne hovorí, čo cíti a prečo. Tým mizne to najlepšie z hry — pocit, že sledujeme človeka, ktorý sa dusí sám sebou a ani on sám si nie je istý, čo je pravda a čo nie. Hra necháva hráča pochybovať, film všetko “prekladá” slovami…
Monštrá sú technicky výborné, ale trpia rovnakým problémom ako mesto: vo filme sú strašidlá, v hre sú symboly. V hre Silent Hill 2 každá kreatúra odkazuje na konkrétny pocit, traumu alebo skrytý problém hlavnej postavy; v Gansovom filme často vyzerajú skvelo, ale ich výskyt nepôsobí ako nevyhnutný ani psychologicky prepojený. Sú tu, aby pripomenuli hru, nie aby rozvíjali príbeh.
A presne tu je jadro problému: film je natočený s rešpektom, s dobrým vizuálnym citom a miestami aj so silnou atmosférou, ale nerozumie dôvodu, prečo je Silent Hill 2 tak výnimočný. Adaptuje herné prvky – hmlu, kreatúry, lokácie a depresívny tón, ale neadaptuje duch hry – tú postupnú konfrontáciu sám so sebou, tiché napätie, nejednoznačnosť a ťaživú psychologickú krutosť, ktorá sa nedá vysloviť nahlas. Hra pracuje s pocitmi, ktoré sú nepríjemné práve preto, že ich nevysvetľuje. Film ich vysvetľuje priveľmi, alebo obchádza.
Výsledkom je titul, ktorý fanúšika neurazí – je vizuálne slušný, poctivo natočený, s pár silnými scénami a aj s pár dobrými nápadmi. No keď ho porovnáme s predlohou, zlyháva presne tam, kde mal najviac uspieť: v prenose psychologickej hĺbky. Gansov film Return to Silent Hill je „pekná škrupina, ale so slabším vnútrom“. Je to film, ktorý hrá na istotu, zatiaľ čo hra bola dielo, ktoré sa nebálo tlačiť hráča do nepríjemnej, ťaživej introspekcie. A preto sa dá povedať jednoduchá vec: ako hororový film je to slušné, ako adaptácia Silent Hill 2 — nie.
Zhrnutie:
Return to Silent Hill vyzerá výborne, má super monštrá a atmosféru, ale nerozumie tomu, čo robilo Silent Hill 2 jedinečným. Kopíruje vzhľad, nie psychologický význam. Mesto ani kreatúry už nie sú odrazom Jamesovej viny, ale len pekne natočené kulisy. Film nie je zlý, ale ako adaptácia najpsychologickejšej hry série jednoducho nestačí.
