Čo môžete očakávať od Taratninovho 9. filmu? Toto magické číslo nám prináša trošku prestrelený, no v každom prípade krásny filmový rozpor.
Quentina Tarantina našim čitateľom nie je isto nutné predstavovať – je to legendárny scenárista, režisér, producent, cinefil, komiksofil, filantrop. Na konte má mnoho scenárov, niekoľko filmov produkoval a doteraz natočil 9 vlastných snímok. Niektoré divákov aj jeho skalných fanúšikov šokovali, niektoré zas možno nudili. Tarantinov 9. film s názvom „Once Upon a Time in Hollywood“ opäť prekvapuje. Mile či nemile? V každom prípade je to „prekrásny filmový rozpor“.
Mám pocit, že divoká, rozporuplná kontradikcia a ergo Tarantinova nespútanosť, nekonvenčnosť z jeho prvých snímok (Reservoir Dogs, Pulp Fiction) je už dávno preč a on osobnostne, rozumejte hlavne režisérsky dospel do čísla 9 – teda čisto komerčnej, blockbusterovej formy. Vďaka svojmu vysokému IQ (hovorí sa, že až 160) a znalosti dobového filmu (a popkultúry ako takej), Tarantino neustále prekvapoval štruktúrou svojich scenárov, či filmov samotných. Boli sme naučení najmä na rozhodenú časovú štruktúru – množstvo flasbackov a striedanie času, ktoré ale vo finále dávali (hlavne režisérovi) zmysel. A samozrejme nadsadené, podľa jeho slov, komiksové násilie. Dajme tomu, že jedinú výnimku tvoril film Jackie Brownová. Preto nezaznamenal taký úspech ako ostatné jeho snímky, ktoré sú dnes všetky kultové.
Ak od Once Upon a Time in Hollywood čakáte, starú dobrú oldskúl „tarantinovku“ so spústou prefíkaných (prekonštruovaných) hlášok a dialógov, flasbackov, narážok na celosvetovú popkultúru, či remaky starých filmov s glorifikáciou násilia, ďalej už nemusíte čítať. Netreba proste vychádzať z trailerov.
Tento, 9. film je vlastne úplne iný… aj keď… Už názov napovedá, že pôjde o nejakú rozprávku, samozrejme tentokrát z Hollywoodu, L. A. … Rozprávku až tak úplne nie, film je v podstate rekonštrukciou tej doby s troškou fikcie. Rekonštrukciou udalostí a skrze ľudí (skutočných aj vymyslených), ktorým sa tie „historky“ prihodili a cinefilovia si dodnes o tom hovoria legendy.
Film Once Upon a Time in Hollywood rozpráva príbeh starnúceho herca Ricka Daltona (Leonardo DiCaprio) a jeho verného sidekicka, kaskadéra Cliffa Bootha (Brad Pitt). Dalton je na sklonku kariéry a potáca sa ako hosť po rôznych tv show a seriáloch, ťažiac so svojich starých produkcií. Zožierajúc sa pri tom alkoholom, depresiami, sebapochybnosťami si „hasí“, šance na lepšie zajtrajšky. Skúste sa naučiť text po 8 margaritách. Spolu s ním ale „hasne“ aj stará sláva a iskra Hollywoodu. Je koniec 60. rokov, vojna vo Vietname eskaluje, takisto demonštrácie proti nej (vďaka hnutiu Hippies) – nik sa už nezaujíma o nejaké „staromilné“ násilie v telke, alebo na striebornom plátne, ľudí trápi to skutočné. Časy sa proste menia. To žerie aj veterána Cliffa, ktorý sa potáca medzi lojalitou voči Rickovi a neschopnosťou robiť nič iné a vlastne sa živiť len násilím. Raz veterán – navždy vylúčený spoločnosťou. Nádej na nové – rovnako dobré zajtrajšky však Rickovi svitne, keď zistí, že jeho sused je nový „prisťahovalecký“ a riadne vychytený režisér Roman Polański, čo býva „cez plot“ so svojou mladou krásnou ženou Sharon Tate (Margot Robbie). Už sme doma? Nie nečakajte ani historickú lekciu o Mansonovej rodine. V tejto línii Tarantino skôr zdôrazňuje (a troška aj romantizuje) dekadenciu Hollywoodu a jeho hviezd, či hviezdičiek. Nekritizuje hippies, s ktorými bola fašistická Mansonova „rodina“ neprávom spojovaná. On kritizuje násilie. Paradoxne – základný kameň biznisu.
Stretávame sa tu teda s hollywoodskou smotánkou, wannabe smotánkou (povšimnite si pri sledovaní filmu nádherné pasáže ako si Sharon užíva novú slávu), srvátkou (alkoholikmi a zvieratami ako napr. Steve McQueen) na veľkolepých „playboy“ večierkoch. Ďalšia línia zas rozpráva o tom, ako sa neznámi, ale zas aj prestarnutí herci (znova) dostali na špičku vďaka „zámorskej“ – taliansko/španielskej produkcii „špagety“ westernov. Tu v DiCapriovej postave Ricka Daltona môžeme vedieť Clinta Eastwooda a mnohých ďalších. Tarrantino nám dáva nahliadnuť nielen do americkej ale i európskej filmovej kuchyne a vzdáva tak hold režisérom a hercom tej doby (ako napr. Sergio Corbucci – Django).
Once Upon a Time in Hollywood je teda budovaný viac na základe osobných príbehov a osudov jeho protagonistov, zastupujúcich, tie ktoré skupiny žijúce v tamojšom Hollywoode. Typické pološialené a sadistické tarantinovské charaktery však nečakajte. Sú všetky vytvorené na základe reálnych ľudí a teda sú veľmi ľudské. Film sám je poskladaný z krátkych (aj dlhších) filmov a „fiktívnych filmov“ (spomínate si na fiktívne trailery s Grindhouse? ) , alebo klipov, ak chcete, ktoré vysvetľujú (aj v rámci flasbackov – našťastie minimálnych a prehľadných) motívy a pohnútky týchto (hlavných) postáv. Môžete napríklad očakávať úžasný herecký výkon a sondu Leonarda DiCapria do duše starnúceho herca. Výkon hodný Oscara. Zo starého akčného hrdinu ako Brada Pitta, sa budete trpko smiať, hlavne pri legendách o tom, ako „zbil“ Bruca Leeho (založené vraj na skutočnom príbehu) a ako „ne-zabil“ svoju ženu a plakať ako miluje – jedinú bytosť, čo mu ostala – svojho psa. Tu je namieste debata, či je vlastne Cliff alteregom Ricka, alebo naopak… „Záporákom“ tu je Hollywood samotný, reprezentovaný napríklad postavičkou producentského žraloka, ktorú si úžasne strihol Al Pacino a mnohými ďalšími. Niektoré klipy sú tvorené dennou alebo nočnou jazdou po dobovom L. A. a hudbou s vtedajších rádií. Mohlo by sa zdať, že sú zbytočné, ale ešte viac dokresľujú atmosféru filmu a smerovanie postáv.
Ale čo augustové udalosti na Cielo Drive? Nie o Mansona Tarantinovi ani tak nejde, skôr o to, čo reprezentoval. Ale nebol by to Tarantino, aj napriek tomu, že tento film skutočne nie je alternatívnou realitou (len trošku), keby ste sme sa nedočkali aj okrem asi tak milióna skrytých „easter eggov“ aj „komiksového násilia“.
Vskutku blockbuster pre Tarantinových fanúšikov, nefanúšikov, cinefilov aj bežného diváka, ktorý si treba vychutnať na striebornom plátne. Hoc aj dvakrát.
Zhrnutie: Slovné:
Vo filme Once Upon a Time in Hollywood, Tarantino „len“ využil historické udalosti končiacej zlatej éry Hollywoodu, ako pozadie príbehu o (nie tak) fiktívnych jednotlivcoch a divák teda môže (na) film pozerať stále inak, na základe toho ako si isté nejednoznačné momenty sám interpretuje. Pre mňa jeho zatiaľ najlepší film, hoc skutočný blockbuster so všetkým dobrým aj zlým, no veľmi ľudský s Oscarovým potenciálom.