H.O.K. 3. : Keď killuješ (zombíkov) nie je čo riešiť..!
Dvere výťahu sa so zlovestným, hrdzavým škrípaním otvorili a Zorana vypľuli do temnej temnice. Nebol to však žiadny „dandžn“ (to by musel byť Zoran majster nielen v Pukemónoch), lež obyčajná paneláková pivnica.
Dvere výťahu sa nadobro zavreli… darmo tlačil gombík… nebolo cesty späť.
Svetlo nesvietilo, tak inštinktívne siahol po smartfóne… mno vo vačku namiesto Ajfónu nahmatal akúsi tehličku. Tehličku s tlačidlami…! Cestovanie v čase spôsobilo, že namiesto najnovšieho modelu mobilu zrazu obdržal Noó-kiiu. Ešteže raz pozeral na Niefrikse dokument o historických mobilných telefónoch a tak napokon zapol aspoň podsvietenie displeja, napodobňujúce svojou intenzívnou žiarou reflektor.
Osvietil pivnicu.
Pavučiny križiakov mu križovali cestu k východovým dverám. Bola to doslova krížová cesta, plná jedovatých kúsancov, ale nakoniec siahol po kľuke, nie deviatej brány, lež dverí. „Zavreté z druhej strany…“
No Zoran neklesol na duchu a na konci tunela… či teda tej pivnice uvidel svetlo.
Okienko…
…no cestou tam mu kľakla baterka, čo bolo na mobily tej doby síce dosť neobvyklé, ale pravdepodobne to spôsobil časocestovný paradox…
„Cveng!“, narazil Zoran do čohosi kovového. Medzitým mu oči privykli na tmu a tak rozoznal etiketu na sude: „Ko…fo…t..li..na.“, prečítal. „Hm, aspoň sa osviežim…zadarminko!“, vzpružilo ho to: „Retro Kofotlinu aj v Littli dostať raz za Uhorský rock! (Škodaže mi vypli Anténurok)“.
Otvoril teda prvý sud, namiesto vône koolového nápoja mu dutiny prešpikoval smrad slizu… akokeby lisovaného zo žiab. Zo sudu na neho vybafla mäsitá, takmer boxerská ruka s hrzdavým, možno veľkomoravským mečom a výhražne sa zahnala. Zo zelenkastej, slizovitej tekutiny zabublalo: „Takú ti je… dnu… seknem, že sa nespamätáš!“ Zoran sa uhol doprava a odvetil: „Ešte raz sa neopýtam…!“ a na rýchlo priverel sud, zatlačiac ruku do sliziny zabudnutia. Tento útok ho neodradil, naopak skôr zElektrázoval… a poď ho k ďalšiemu súdu s vidinou hnedučkého energeťáku.
Tentokrát Zorana ovalila vôňa lesa… drienok, až bol z nej skoro opitý. Z druhého sudu sa vynorila konstnatejšia ruka no z o to nebezpečnejšou zbraňou – rýľom ako kopyto. Dalo by sa s ním biť, zabiť, a samozrejme, aj… porýľovať. To už Zoran nevykril a cítil sa akoby mu hrdlo zvieravo škrtila anakonda. Inštinktívne sa rozbehol k okienku na konci tunelózne zatrolenej pivnice a cestou prevrhol zvyšné sudy. Vyliezali z nich ďalší zombíci naložený v žabiom slize aj v hocičom inom a bublavo bublali za Zoranom: „Dáme mu, boha, starému geekovi!“ „Kukolár!“ „Vivat Slovákia!“ „Ide ťava Saharou!“ „Ty si jeden diablov syn, nejaký Cassa geek na bronzovom koni!“ a tak podobne…
Horda zombií Zorana zatlačila až pod okienko, ktoré bolo tak úzke, že ani krajčírska niť by sa ním neprepchala, nie to ešte statný Zoran…. No zbraň ďla jeho výberu sa našla, hoc zašpajcovaná na ventile pivničného potrubia… francúzsky kľúč. Zoran sa ním oháňal a tĺkol hlava-nehlava deaditov, no po chvíľke francúzák dostal biošok zo žabaciaho slizu pokrývajúceho zombgebule a rozpustil sa, čoby namočený do kyseliny…
…to bol Zoranov koniec?!
ALE KDEŽE!!!
Zoran dodrápaný a dokúsaný od ne-umrlčích zubov a ňehtov, už takmer s položivotom, ako nie posledným životom mal ešte toľko sily sa doplaziť k páčidlu v kúte… a to ako zatočil už takmer bersesky na nepriateľov to nemalo konkurenciu ani s Ashovou motorovkou… a vlastne to je neopísateľné…
…napokon prežil a zo zombíkov neostal ani žabací flek…! Dokonca z jednoho vypadol zväzok PreFab kľúč – – – a Zoranovi, aj nám ostáva len dúfať, že je od pivničných dverí.
To sa dozvieme niekedy nabudúce…
A čo medzitým Ricky a jeho quest zo – zbierania Partitúry Jura Flipa??!
Mno takto: Dopachtil sa on na 69 poschodie: „Celkom dobré“, konštatoval. Medzitým ho kuriéri Mike a Alex z firmy Quadrát dobehli prosiac: „Pán Ozzino, nemohli by ste prosím tento balík a tiahe kvádra doručiť adresátovi?! Istý profesorko, akýsi M. N. vraj má, hoc papierové, mno srdce zo zlata! My sa ponáhľame už veľmi na spektrálnu, personálnu výpravu do Chrámu Slnka…“ „Nič moc… ale áno pomohli ste mi, tak Vám pomôžem klobúčníci!“, zaviazal sa Ricky.
Nejako dotlačil balík pred profesorkove dvere a zazvonil (Crn Crn): „Deti moje, čo ste sa osprostili?! Zavolám na vás susedu Patvarošku!“. Ricky sa nezmohol na slovo len ukázal na balík veľký ako svet, v ktorom nebola Bambulka, ani dedo Jozef: “ Ahááá, prepáčte že som sa zachoval ako divá sviňa…! Veď to je IQ stroj od kolegu, profesora Foogla z Kúl Lejku…!“ Ricky sa anio tentokrát nezmohol na slovo (ale pomyslel si: „Uááá – hrozné.“), tak len prikývol. šibnutý, strapatý profesor pokračoval, prerušený len 2 krát – kvákaním žiab a kravským zabučaním („Mú!“ „Cicho. Kwietosláva, netreba ťa ešte dojic! A nesce sa mi, až kým nad Žiharcom nevyjdze jasná dúha!“): „Poďte sem mladý muž, nebojte sa, nebudete sa vyzliekať. Ako sa voláte? “Ricky.” „Volali ste sa.“
Toto bol pre Rickyho už, nie level majstrov, ale boss level a keďže bol hardcore gamer a navyše ho motivovali zdrapy papiera zalepené nad dymom a slizom zašpineného okna – Flipove partitúry, ergo vstúpil… : „Sadni si na bidielko (sadol si) alebo nie, nesadaj si, sedieť budeš v Leopoldove… Radšej mi rob asistenta. Vyzeráš, že si do komputerov!“
Pokračovanie,
v minulej budúcnosti…