Kapitola prvá
Ako dlho vydržím bez dychu? Určite ste si v poslednom čase už mnohokrát dali túto otázku. Zoran si ju dal práve dnes, keď z pece vyťahoval čerstvé bochníky (a nemohol si k nim privoňať) a jeho kolega Pepík Pekoš si kýchol na celú várku chleba, čím ju znehodnotil (samozrejme prečo by pri 50°C mal nosiť rúško – veď teplo Covid zabíja). Pekáreň Velmex museli preto zatvoriť a Zoran, keď vyšiel z karanténneho zariadenia a konečne sa nadýchol smogového ranného vzduchu (hoc bez chemtrailov), si musel hľadať novú prácu… Netrvalo to dlho a našiel si ju cez inzerát na Fukubuku v jednej krachujúcej reštaurácii – Cisárstvo Stredu.
Najali ho tam ako pomocnú silu do kuchyne – čo zahŕňalo najmä umývanie riadu – v tých istých rukaviciach celý deň a každý deň. No Zoran, nehľadiac na riziko nákazy, znova zadržoval dych, keď sledoval šéfkuchára Martyna Kobreliča pri práci – ako zručne seká cibuľku na cibuľačku (možno, že aj cesnačku, ale čert vie, či sú to v skutočnosti 2 polievky). Zoran ho chcel počas cik-g-pauzy napodobniť a tak sa dal do sekania cibule na vlastnú päsť – teda ruku – teda prsty. Nemal žiadny grif (ak nepočítame tréning v Bítsejbri), ani „rytiersku“ krúžkovanú rukavicu, ako kedysi Kobrelyčov elektrobiotelevízny učeň Jožko Hejter… a tak si jeden prstík odsekol. Ten spadol na panvicu, kde sa akurát vyprážali párky v horčici a MartIn, vracajúc sa z pauzy ich šiel akurát domelánžiť – čiže ich musel ochutnať – no namiesto páročku zjedol akurát šťavnatý, vymastenučký Zoranov prstík. Zoran ani nestihol nič povedať a odpadol na mastnú kuchynskú dlážku. Kuchári a kuchárky ho kriesili, no márne. Nik však nezavolal sanitku, lebo akurát všetky odnášali corona pacientov do karantény a volať na 119 bol už dnes, kvôli obyčajnému pracovnému úrazu, v dobe 2. coronovej, vlastne trestný čin.
Kobreliča napadlo, že by Zoranovi mali na ranu naliať aspoň nejaký alkohol, ale žiadny drahý, lebo reštaurácia mala rozpočet už len na treťotriedny (tzn. drienkovicu) a tak siahol po placačke, čo ešte pamätala časy eSTéVé („Varíš, Varím, Varíme“) a nalial jej obsah (akúsi zelenkastú tekutinu) na Zoranov prst a aj do hrdla….
Zoran sa zobudil na cinknutie… ale o tom až po reklamnom brejku.
Tento poviedkový seriál sponzoruje TV KILLJOY a relácia „Moja lama pľuje lepšie ako tvoja“…
Ricky akurát s Imom Ninjom dotočili ďalšiu časť Ricky TV na CD prílohu magazínu o počítačových hrách, kde zhodnotili nové prírastky hernej scény 90. rokov. Ninja z nudy svižne a s grifom rozsekával krabice hier, čo dostali zlé hodnotenie a omylom odfikol aj hlavu sošky strýka Držgroša, ktorá sa o pár dekád mohla stať zberateľským predmetom. Hlava sošky rozbila okno a cez dieru dovnútra začali liezť roháče. V tom zazvonila pevná linka a Ricky vyskočil ako Supermário na houbičkách. Pádil pomedzi herné krabice, ktoré Ninja naskladal do komínka, aby sa mu lepšie sekali, čo spôsobilo, že Ricky musel cez nich skákať ako princ perzský. Hoc mu padali pod nohami, ako padajúce kachličky Jaffarovej temnice, úspešne preskákal až k telefónu. V slúchadle sa namiesto hlasu ozval zvuk klavíra. To bolo pre Rickyho neomylné znamenie, že je načase naštartovať Kačicu a frčať s CD-Rómami (aspoň teda tými, ktoré ušli ninjovskému meču) k Jurovi Flipovi, človeku hromadného výskytu.
Juro Rickymu tentokrát na oplátku zložil partitúru k novému screensaveru, kde hlavnou výtvarnou zložkou mali byť Puf a Muf.
Juro si dal zo 4 cigaretky kým si v rýchlosti pozeral krabice s novými videohrami a ako nahnevaný boh púšťal hromy (aj blesky), že nestihne natáčanie humoristickej relácie. Preto schytil papiere, 3 krabičky cigariet a už nasadali do Kačice, pádiac „need for slow“ do eSTéVé. Po ceste-neceste si Flip brúkal skladbu, ktorá mala byť použitá v screensavery a popri tom ešte písal humorné dialógy a samozrejme- mal zapálených aspoň 13 cigariet, rozložených po celej prístrojovej doske Kačice. Ricky ho chcel aj pochváliť, aj upozorniť, no v tých hustých kúdoloch dymu sa proste nezmohol ani na slovo- len kašľal.
Dym sa valil z tesnení škodovky von. Dymová clona za škodovkou, hustejšia ako smog, spôsobila hromadnú haváriu na hlavnej ceste. Preto sa Ricky nečudoval, keď ich zastavili policajti. Musel odstaviť na parkovisku pri jednom paneláku. Policajt mu zaklopal na okienko – a čo čert nechcel – partitúra, ktorá medzitým chytila od cigariet, Jurovi vyletela von windowsom (3.11) aj s ďalším kúdolom cigaretového dymu. Ricky si trhal ozzyovskú šticu: „Juro nejako ich zabav, kým dostanem partitúru späť… volačo zaspievaj, vymysli nejakú scénku, vylož im horoskop… alebo tak…!“ a rozbehol sa k panelovému domu.
Papiere s notami sa rozleteli na niekoľko poschodí 13 poschodového vežiaku. Rickymu neostávalo nič iné len vstúpiť do brány. To však ešte netušil, že ho čaká dobrodružstvo hodné nejednej videohry…
Zoran sa zobudil na cinknutie… výťahových dverí…
…To Ricky privolal výťah na prízemie. Našiel nebohého Zorana ležať na dne výťahu v mláke krvi zmiešanej s čímsi zeleným. Zoran drmolil čosi o tom, že vypil len rýbezľovú malinovku, možno jahodovú kofolu… No jedovatá aróma tej tekutiny Rickymu pripomenula, niečo čo cítil pri natáčaní relácie „Drn-Drn“ v eSTéVé… Jediovským gestom zastavil krvotrysk zo Zoranovho pahýľa čo býval prstom a preniesol: „Neboj sa mladý kuchtík! Nájdem protijed (optional quest)! Len čo nájdem kompletnú partitúru na screensver! (main quest) “ a rozbehol sa do schodov…. na prvé poschodie.
Pokračovanie nabudúce!
