Call of Cthulhu (Cyanide SA) – recenzia

Píše sa 31. október roku 1918 a ja prechádzam pozostalosti mladého gamblera, ktorý bol
svojmu okoliu známy len pod menom Joffrey. Z ničoho nič zmizol. Proste s vyparil ako gáfor. Nikomu
však, nechýbal – len svojej domácej, ktorá od neho chcela zaplatiť vyše polročný nájom. Tak som sa na
jej podnet dal do vyšetrovania. Keďže som súkromné očko, samozrejme mi musela sľúbiť polovicu
z nezaplateného nájomného. Teda- ak sa mi Joffreya podarí nájsť a vymôcť na ňom dlh. Tak som začal
vyšetrovanie v jeho zatuchnutom a vybývanom kamrlíku. Musel som však najprv oddebniť okná, aby
som vôbec niečo videl. Elektrický vypínač spôsobil len explóziu jedinej jednej žiarovky…. Takisto som
musel vyvetrať, pretože ma puch, nie nepodobný hnijúcej rybacine temer zhodil na koberec popálený
od špakov cigár a cigariet… Okrem toho, že sa Joffrey živil gemblerstvom, občas kde tu niečo napísal
do žurnálu pre pánov. Väčšinou recenzie kasín, či pokútnych herní, kde vám polonahé čašnícky
načapovali alkohol z miestnej pálenice, alebo články o okultizme. Medzi stohmi jeho husto
poznámkami popísaných papierov, kde bol pôvodný text písaný písacím strojom a zapečatených
denníkov, som našiel aj jednu knihu. Viazanú v ľudskej koži!!! Podľa mojich kriminalistických
poznatkov bola pravdepodobne napísaná krvou. Kniha je veľmi stará a napísaná jednak v arabštine,
ale aj v mne neznámom temer hieroglyfickom jazyku. V jednej pasáži som narazil na prepis
prastarého textu do latinky: Ph'nglui mglw'nafh Cthulhu R'lyeh wgah'nagl fhtagn . V tom sa mi
v hlave…vnútorným zrakom, čo rezal ako chirurgický nôž Arkhamských doktorov, som uvidel oko.
Plápolalo zeleným plameňom, ktorý mi zachvátil dutinu lebečnú. Vtedy som opustil svoje telo
a interdimenzionálne som sa ocitol…
Píše sa rok 2018, 31. október. Včera oficiálne vyšla hra Call of Cthulhu od francúzskeho štúdia
Cyanide SA. Je voľne založená na pravidlách staršej no dodnes veľmi populárnej „stolovky“ Call of
Cthulhu od Chaosia (prvé vydanie : 1981). Táto stolová hra je zas založená na diele otca moderného
hororu- H.P. Lovecrafta. Za svojho života bol tento talentovaný spisovateľ málo známy, pretože sa
svoje vedeckofantastikcé- respektíve kozmické i klasické horory , zdráhal časopisecky či knižne
publikovať. Väčšina jeho diela vyšla na podnet jeho vydavateľa Augusta Derletha len posmrtne. Už za
života sa však pre svojich dopisovateľov a fanúšikov stal Lovecraft kultovým spisovateľom. Pôvodne
napodobňujúc tvorbu klasika E.A Poa, Lovecraft vymyslel celý fungujúci svet a časopriestor, kde sa
jeho príbehy odohrávali. Veľa diel takisto písal ako „ghostwriter“, teda pre iných spisovateľov.
Tažiskom jeho rozsiahleho diela bol však tzv. Cthulhu mýtus, ktorý postupne rozpracovával
v poviedkach i románoch. Tento mýtus je založený na fiktívnej knihe viazanej v ľudskej koži, písanej
v tajných jazykoch ľudskou krvou- na Necronomicone. O Necronomicone hovorí napríklad populárna
zombie séria Evil Dead od Sama Raimiho (Spider-man). To len dokazuje ako je dodnes Lovecraftov
Cthulhu mýtus populárny, parafrázovaný a rôzne adaptovaný okrem iného aj do filmov (napr.
Votrelec) komiksov (Nemo: Srdce z Ledu) a samozrejme počítačových hier, ktoré s touto tematikou
môžeme dnes počítať na stovky. Necronomicom dielo „šialeného araba“ Abdula Alhazreda, ktorý
v ňom popisu prastaré kozmické zlo „Prvých“, či „Starcov“, všeobecne nazývané Cthulhu (akýsi
pseudonym pre pekelných démonov), ktoré drieme pod kryhami pólov, v púšti, či na dne oceánov
v dávno zabudnutých a zakázaných ruinách prastarých miest. Ale aj ako s nimi komunikovať
a vyvolávať ich. Lovecraft vo svojich dielach a naozaj ťažko povedať či mal takú bohatú fantáziu, alebo
sa s týmto prastarým zlom naozaj stretol, hovorí o stretnutí obyčajných ľudí s týmito starobylými
entitami. Musíme však chápať, že jeho hrdinovia sú väčšinou „muži vedy“ ( v dnešných odvodených
dielach a spomínanej stolnej hre, sú to aj ženy), ktorý napriek svojim znalostiam (rôznych vedeckých
disciplín)- ak sú konfrontovaný s pravdou o kozme, alebo povedzme mágiou (pretože Lovecraft sa
vyžíva v kultoch a okultných rituáloch), tak sa väčšinou zbláznia, alebo rovno zomrú na šok, pretože tá
pravda s ich raciom nekorešponduje. Alebo ich dostanú kultisti, či tie bytosti.

No a vlastne na tejto fiktívnej Lovecraftovej mytológii a premisách príbehov je odvodená aj hra Call of
Cthulhu, ktorá vyšla len nedávno, 30. októbra 2018. Rozpráva príbeh súkromného detektíva,
veterána z 1. svetovej vojny Edwarda Piercea. Ako ťažký alkoholik sužovaný nočnými morami neberie
veľa prípadov a preto sa len poteší, keď mu jeden bohatý klient dá zákazku vypátrať pravdu o smrti
jeho dcéry. Pierce sa teda doplaví na ostrov neďaleko Bostonu, kde boháčova dcéra bývala
s manželom a synom v jednom starom sídle, ktoré záhadne vyhorelo a jeho obyvatelia zomreli.
Zdanlivo. To by nebol detektívny horor keby to tak nebolo. Hra má niekoľko rovín- adventúrnu (teda
chodenie a rozprávanie so svedkami a podobne), detektívnu- ktorá je akýmsi slabým odvarom
detektívnej zložky z Batmanovskej trilógie od štúdia Rocksteady. Niektoré levely (tzv. kapitoly), sú
koncipované vylovene adventúrno-detektívne, iné zas založené na „stealthe“, teda plížení alebo
vyhýbaní sa nepriateľom a lovecraftovským monštrám. Niektoré viac podarené niektoré menej.
Napriek tomu, že umelá inteligencia nepriateľov nie je nijakým skvostom, ajtak sú levely
nadizajnované hrozne a v podstate i keď vám ponúkajú niekoľko riešení, len to len umelé
naťahovanie herného času (ktorý Cyanide oficiálne stanovili na cca 15 hodín) a tak-či tak budete
musieť nájsť to jediné a spárvne riešenie, ktoré si autori predstavovali. Napriek tomu je hra dosť
atmosferická- vďaka dobre napísaným hláškam hlavného hrdinu a kde tu i zaujímavému dialógu, či
„cutscéne“, i keď so survival hororom a potažmo hororom vôbec, má pramálo spoločné. Existuje
oveľa viac hier aj s lovecraftovskov tematikou, kde sú všetky menované elementy spravené oveľa
lepšie. Ale to je problém licencovaných parafráz všeobecne – autori si akoby neuvedomovali, že
slávna značka či mytológia pri parafrázovaní niekoho diela nestačí. Takže konkrétne v tejto hre si hráč
zaplatí nemalú sumu v podstate len za licenciu stolnej hry od Chaosia. Pretože Cyanide do svojej
videohry zakomponovali RPG systém z tejto stolnej hry. Zbytočne- i keď podľa toho, kde skilly
investujete hra vám ponúka kvázi viac riešení a kvázi viac detektívnych stôp, či dialógových možností,
ale znova ide o umelé predĺženie herného času a k odpovediam a cieľom levelov sa tak-či tak
dopracujete (a levelovanie v pôvodnej stolnej hre proste nie je!!!) . Jedine čo by mohlo ako tak
fungovať ako psychologický horor je systém (znova z tej stolnej hry) „príčetnosti“. Čím viac je Edward
vystavovaný hrôzam Cthulhu, alebo klaustrofóbii (pri skrývaní)tým viac príčetnosti stráca (a môže aj
umrieť na mieste zo šoku) a niektoré riešenia sú založené na jej čiastočnej strate. Ale neviem či to je
herný bug alebo som intuitívne unikal hrôzam pri hraní včas, ale nejak to nefungovalo. Len v daných
situáciách Edward spanikáril alebo vôbec a nič sa ďalej nedialo… Apropo hra krvou a násilím síce
nešetrí ale nie je to bohviečo- teda graficky. Všeobecne – autori si povedali – máme drahú licenciu-
teda musíme dať veľkú cenu na kúpu hry a teda musíme hru urobiť aj na slabšie počítače a graficky
slabé konzoly. Celá grafika je divná, nedotiahnutá . Jediné pozitívum je, že cutscény plynulo
prechádzajú do herného enginu.
Celkovo je hra na….
V tomto bode sa moje tajomné duševné spojenie s gemblerom prerušilo a prebral som sa na
popálenom koberci ,zasypaný stohov papierov, ako zvyknem po piatočnej opici na gauči mojej
detektívnej kancelárie. Necronomicon som držal horečnate silno, no všimol som si ostrú bolesť
v ruke. Presnejšie v palcoch…presnejšie 2 z nich mi chýbali…a na prebale Necronomiconu bola
čerstvá krv. Zašumelo mi v ušiach…zdalo sa mi, že počujem krysy hlodajúce aj tak boriace sa, steny
Joffreyho okultnej diery, zvanej byt. Šum a hryzkanie prešlo do ostrého zvonenia, čo mi tak
rozvibrovalo bubienky až mi z oboch uší vytryskol pramienok krvi. Nejako som sa pozbieral na nohy
a aby som ostal príčetný uhol som si z ploškačky trocha whiskey. Trocha som si nalial aj na pahýle
prstov a obviazal ich vreckovkou, čo mi darovala jedna dámička, ktorej som jej pomohol s problémov.
Zvonenie prešlo, aj bolesť. Napadlo ma, že to tu celé musím zapáliť, že už nikto – NIKDY!- nemôže
prežiť tie hrôzy, čo som prežil ja očami šialeného gemblera. Lenže whisky bolo proklate málo, tak som

radšej – dochľastajúc ju, hľadal v kuchynských skrinkách petrolej. Keď som sa zohol, že ho
vyberiem…čosi chladné a mazľavé sa mi omotalo okolo krku…akési chápadlo…
Len dnes, po temer pol roku, ma prepustili z Arkhamského ústavu pre duševne chorých. No napriek
tomu, že mi mozog „vyliečili“ elektrošoky a škótske streky, či medikácia…ktorú budem musieť brať
doživotne…nikdy nezabudnem na ten ťaživý pocit zla, čo ma chytilo v tom temnom, zapáchajúcom
gemblerovom byte… Musím sa napiť…Hneď…a preto moje ďalšie kroky smerovali do prístavného
baru Smradľavá Treska… v Innsmouthe bol jeden z najlepších a nepoznali sme tu prohibíciu.