Call of Cthulhu (Cyanide SA) – recenzia

Píše sa 31. október roku 1918 a ja prechádzam pozostalosti mladého gamblera, ktorý bol svojmu okoliu známy len pod menom Joffrey. Z ničoho nič zmizol. Proste sa vyparil ako gáfor. Nikomu však, nechýbal – len svojej domácej, ktorá od neho chcela zaplatiť vyše polročný nájom. Tak som sa na jej podnet dal do vyšetrovania. Keďže som súkromné očko, samozrejme mi musela sľúbiť polovicu z nezaplateného nájomného. Teda – ak sa mi Joffrey-a podarí nájsť a vymôcť na ňom dlh. Tak som začal vyšetrovanie v jeho zatuchnutom a vybývanom kamrlíku. Musel som však najprv oddebniť okná, aby som vôbec niečo videl. Elektrický vypínač spôsobil len explóziu jedinej jednej žiarovky… Takisto som musel vyvetrať, pretože ma puch, nie nepodobný hnijúcej rybacine temer zhodil na koberec popálený od špakov cigár a cigariet… Okrem toho, že sa Joffrey živil gemblerstvom, občas kde tu niečo napísal do žurnálu pre pánov. Väčšinou recenzie kasín, či pokútnych herní, kde vám polonahé čašnícky načapovali alkohol z miestnej pálenice, alebo články o okultizme. Medzi stohmi jeho husto poznámkami popísaných papierov, kde bol pôvodný text písaný písacím strojom a zapečatených denníkov, som našiel aj jednu knihu. Viazanú v ľudskej koži!!! Podľa mojich kriminalistických poznatkov bola pravdepodobne napísaná krvou. Kniha je veľmi stará a napísaná jednak v arabštine, ale aj v mne neznámom temer hieroglyfickom jazyku. V jednej pasáži som narazil na prepis prastarého textu do latinky: Ph'nglui mglw'nafh Cthulhu R'lyeh wgah'nagl fhtagn . V tom sa mi v hlave… vnútorným zrakom, čo rezal ako chirurgický nôž Arkhamských doktorov, som uvidel oko. Plápolalo zeleným plameňom, ktorý mi zachvátil dutinu lebečnú. Vtedy som opustil svoje telo a interdimenzionálne som sa ocitol…

Píše sa rok 2018, 31. október. Včera oficiálne vyšla hra Call of Cthulhu od francúzskeho štúdia Cyanide SA. Je voľne založená na pravidlách staršej no dodnes veľmi populárnej „stolovky“ Call of Cthulhu od Chaosia (prvé vydanie: 1981). Táto stolová hra je zas založená na diele otca moderného hororu – H. P. Lovecrafta. Za svojho života bol tento talentovaný spisovateľ málo známy, pretože sa svoje vedeckofantastické – respektíve kozmické i klasické horory, zdráhal časopis-ecky či knižne publikovať. Väčšina jeho diela vyšla na podnet jeho vydavateľa Augusta Derletha len posmrtne. Už za života sa však pre svojich dopisovateľov a fanúšikov stal Lovecraft kultovým spisovateľom. Pôvodne
napodobňujúc tvorbu klasika E. A Poa, Lovecraft vymyslel celý fungujúci svet a časopriestor, kde sa jeho príbehy odohrávali. Veľa diel takisto písal ako „ghostwriter“, teda pre iných spisovateľov. Tažiskom jeho rozsiahleho diela bol však tzv. Cthulhu mýtus, ktorý postupne rozpracovával v poviedkach i románoch. Tento mýtus je založený na fiktívnej knihe viazanej v ľudskej koži, písanej v tajných jazykoch ľudskou krvou – na Necronomicone. O Necronomicone hovorí napríklad populárna zombie séria Evil Dead od Sama Raimiho (Spider-man). To len dokazuje ako je dodnes Lovecraftov Cthulhu mýtus populárny, parafrázovaný a rôzne adaptovaný okrem iného aj do filmov (napr. Votrelec) komiksov (Nemo: Srdce z Ledu) a samozrejme počítačových hier, ktoré s touto tématikou môžeme dnes počítať na stovky. Necronomicom dielo „šialeného araba“ Abdula Alhazreda, ktorý v ňom popisu prastaré kozmické zlo „Prvých“, či „Starcov“, všeobecne nazývané Cthulhu (akýsi pseudonym pre pekelných démonov), ktoré drieme pod kryhami pólov, v púšti, či na dne oceánov v dávno zabudnutých a zakázaných ruinách prastarých miest. Ale aj ako s nimi komunikovať a vyvolávať ich. Lovecraft vo svojich dielach a naozaj ťažko povedať či mal takú bohatú fantáziu, alebo sa s týmto prastarým zlom naozaj stretol, hovorí o stretnutí obyčajných ľudí s týmito starobylými entitami. Musíme však chápať, že jeho hrdinovia sú väčšinou „muži vedy“ (v dnešných odvodených dielach a spomínanej stolnej hre, sú to aj ženy), ktorý napriek svojim znalostiam (rôznych vedeckých disciplín) – ak sú konfrontovaný s pravdou o kozme, alebo povedzme mágiou (pretože Lovecraft sa vyžíva v kultoch a okultných rituáloch), tak sa väčšinou zbláznia, alebo rovno zomrú na šok, pretože tá pravda s ich raciom nekorešponduje. Alebo ich dostanú kultisti, či tie bytosti.

No a vlastne na tejto fiktívnej Lovecraftovej mytológii a premisách príbehov je odvodená aj hra Call of Cthulhu, ktorá vyšla len nedávno, 30. októbra 2018. Rozpráva príbeh súkromného detektíva, veterána z 1. svetovej vojny Edwarda Piercea. Ako ťažký alkoholik sužovaný nočnými morami neberie veľa prípadov a preto sa len poteší, keď mu jeden bohatý klient dá zákazku vypátrať pravdu o smrti jeho dcéry. Pierce sa teda doplaví na ostrov neďaleko Bostonu, kde boháčova dcéra bývala s manželom a synom v jednom starom sídle, ktoré záhadne vyhorelo a jeho obyvatelia zomreli. Zdanlivo. To by nebol detektívny horor keby to tak nebolo. Hra má niekoľko rovín – adventúrnu (teda
chodenie a rozprávanie so svedkami a podobne), detektívnu – ktorá je akýmsi slabým odvarom detektívnej zložky z Batmanovskej trilógie od štúdia Rocksteady. Niektoré levely (tzv. kapitoly), sú koncipované vylovené adventúrno-detektívne, iné zas založené na „stealthe“, teda plížení alebo vyhýbaní sa nepriateľom a lovecraftovským monštrám. Niektoré viac podarené niektoré menej. Napriek tomu, že umelá inteligencia nepriateľov nie je nijakým skvostom, aj tak sú levely nadizajnované hrozne a v podstate i keď vám ponúkajú niekoľko riešení, len to len umelé
naťahovanie herného času (ktorý Cyanide oficiálne stanovili na cca 15 hodín) a tak-či tak budete musieť nájsť to jediné a správne riešenie, ktoré si autori predstavovali. Napriek tomu je hra dosť atmosferická – vďaka dobre napísaným hláškam hlavného hrdinu a kde tu i zaujímavému dialógu, či „cutscéne“, i keď so survival hororom a poťažmo hororom vôbec, má pramálo spoločné. Existuje oveľa viac hier aj s lovecraftovskou tématikou, kde sú všetky menované elementy spravené oveľa lepšie. Ale to je problém licencovaných parafráz všeobecne – autori si akoby neuvedomovali, že slávna značka či mytológia pri parafrázovaní niekoho diela nestačí. Takže konkrétne v tejto hre si hráč zaplatí nemalú sumu v podstate len za licenciu stolnej hry od Chaosia. Pretože Cyanide do svojej videohry zakomponovali RPG systém z tejto stolnej hry. Zbytočne – i keď podľa toho, kde skilly investujete hra vám ponúka kvázi viac riešení a kvázi viac detektívnych stôp, či dialógových možností, ale znova ide o umelé predĺženie herného času a k odpovediam a cieľom levelov sa tak-či tak dopracujete (a levelovanie v pôvodnej stolnej hre proste nie je!!!). Jediné čo by mohlo ako tak fungovať ako psychologický horor je systém (znova z tej stolnej hry) „príčetnosti“. Čím viac je Edward vystavovaný hrôzam Cthulhu, alebo klaustrofóbii (pri skrývaní) tým viac príčetnosti stráca (a môže aj
umrieť na mieste zo šoku) a niektoré riešenia sú založené na jej čiastočnej strate. Ale neviem či to je herný bug alebo som intuitívne unikal hrôzam pri hraní včas, ale nejak to nefungovalo. Len v daných situáciách Edward spanikáril alebo vôbec a nič sa ďalej nedialo… Apropo hra krvou a násilím síce nešetrí ale nie je to bohviečo – teda graficky. Všeobecne – autori si povedali – máme drahú licenciu – teda musíme dať veľkú cenu na kúpu hry a teda musíme hru urobiť aj na slabšie počítače a graficky slabé konzoly. Celá grafika je divná, nedotiahnutá. Jediné pozitívum je, že cutscény plynulo prechádzajú do herného enginu. Celkovo je hra na… V tomto bode sa moje tajomné duševné spojenie s gemblerom prerušilo a prebral som sa na popálenom koberci ,zasypaný stohov papierov, ako zvyknem po piatočnej opici na gauči mojej detektívnej kancelárie. Necronomicon som držal horečnate silno, no všimol som si ostrú bolesť v ruke. Presnejšie v palcoch… presnejšie 2 z nich mi chýbali… a na prebale Necronomiconu bola čerstvá krv. Zašumelo mi v ušiach… zdalo sa mi, že počujem krysy hlodajúce aj tak boriace sa, steny Joffreyho okultnej diery, zvanej byt. Šum a hryzkanie prešlo do ostrého zvonenia, čo mi tak rozvibrovalo bubienky až mi z oboch uší vytryskol pramienok krvi. Nejako som sa pozbieral na nohy a aby som ostal príčetný uhol som si z ploškačky trocha whiskey. Trocha som si nalial aj na pahýle prstov a obviazal ich vreckovkou, čo mi darovala jedna dámička, ktorej som jej pomohol s problémov. Zvonenie prešlo, aj bolesť. Napadlo ma, že to tu celé musím zapáliť, že už nikto – NIKDY! – nemôže prežiť tie hrôzy, čo som prežil ja očami šialeného gemblera. Lenže whisky bolo proklate málo, tak som radšej – dochľastajúc ju, hľadal v kuchynských skrinkách petrolej. Keď som sa zohol, že ho vyberiem… čosi chladné a mazľavé sa mi omotalo okolo krku… akési chápadlo… Len dnes, po temer pol roku, ma prepustili z Arkhamského ústavu pre duševne chorých. No napriek tomu, že mi mozog „vyliečili“ elektrošoky a škótske streky, či medikácia… ktorú budem musieť brať doživotne… nikdy nezabudnem na ten ťaživý pocit zla, čo ma chytilo v tom temnom, zapáchajúcom gemblerovom byte… Musím sa napiť… Hneď… a preto moje ďalšie kroky smerovali do prístavného baru Smradľavá Treska… v Innsmouthe bol jeden z najlepších a nepoznali sme tu prohibíciu.